Leonardo da Vinci - geniálny priekopník hydrodynamiky

                                                 
Leonardo da Vinci (1452-1519), tento renesančný génius, majster vedy a umenia je známy predovšetkým vďaka svojim majstrovským výtvarným skvostom ako Mona Lisa alebo Posledná večera. Da Vinci bol však tiež vynikajúcim vedcom, architektom, inžinierom a vynálezcom, ktorého pole pôsobnosti bolo skutočne rozsiahle – od architektúry až po astronómiu či anatómiu. V tejto súvislosti je zaujímavé, že voda zohráva v jeho rozsiahlom diele skutočne významnú úlohu, pretože jej venoval nemálo priestoru vo svojich vedeckých traktátoch.

Da Vinciho pozorovania vody

Da Vinciho genialitu vystihuje aj fakt, že praktizoval vedu postavenú na hypotézach už 200 rokov pred Newtonom, Perraultom či Halleym. Takmer presne vystihol princípy hydrologického cyklu a vôbec ako prvý opísal fluviálnu eróziu. Pre Leonarda bola voda plná paradoxov, a preto ho neprestávala fascinovať. Z jeho zápiskov sa dozvedáme, že „voda je niekedy ostrá a niekedy silná, niekedy kyslá a niekedy horká. Niekedy sladká, niekedy plytká, inokedy však hlboká. Niekedy prináša bolesť alebo mor, inokedy je ozdravujúca alebo jedovatá. Prechádza zmenami takej povahy, ako je rôznych miest, ktorými putuje. A tak, ako sa mení zrkadlo s farbou predmetu, mení sa aj voda a stáva sa škodlivou, prečisťujúcou, zvierajúcou, sírnatou, slanou, trúchlivou, zúriacou, zlostnou, červenou, žltou, zelenou, čiernou, modrou, mastnou, hrubou alebo tenkou. Niekedy podnecuje oheň, inokedy ho zhasí. Je teplá a studená, unáša alebo ukladá, vyhlbuje alebo hromadí sa, prediera sa a spomaľuje, napĺňa alebo vyprázdňuje, zrýchľuje alebo je pokojná, niekedy pohltí údolia veľkými povodňami. Pričinením času a vody sa všetko mení.“

Štúdia vody obtekajúcej prekážku, 1509 (vľavo) a štúdia vody padajúcej do stojatej vody, 1509 (vpravo)

Leonardo opísal vodu ako „hnaciu silu prírody“ (vetturale di natura), pričom veril, že voda je pre svet tým, čím je krv pre naše telo. Chápal, že voda v prírode obieha podľa istých pravidiel. Podľa neho „padá z neba ako dážď alebo sneh, pramení zo zeme a tečie potokmi a riekami do ohromných zásobární morí. Voda je nevyhnutná pre človeka, zvieratá a rastliny, ale zároveň môže byť aj nástrojom ich zničenia. Jej sila je neodolateľná.“ Leonardo bol svedkom viacerých veľkých búrok, počas ktorých uskutočnil množstvo štúdií o pohybe vody. Skúmal pohyb vĺn a prúdov a bol prvým, kto vysvetlil princíp erózie: „Voda rozhrýza pohoria a vypĺňa údolia. Ak by to bolo možné, znížila by zem do tvaru dokonalej gule.“  Leonardo študoval vodu azda aj preto, aby sa ju naučil ovládať. Počas svojho života bol posadnutý strachom z veľkej vodnej katastrofy, preto vo svojich kresbách a zápiskoch častokrát opisuje hrozné povodne, záplavy a obrovské búrky.

Da Vinci často prirovnával ľudské žily k riečnym systémom - vľavo rieka Arno.

Geometrická analýza prúdu rieky a erózie brehov

Kanály rieky Arno

Da Vinciho kresby naznačujú zvláštny strach z víriacej vody. Podľa neho nie je nič desivejšie ako rozvodnená rieka, ktorá trhá svoje brehy a zmieta ľudí, zvieratá, domy, stromy a dokonca aj samotnú pevninu do mora.  Leonardo bol svedkom podobných katastrof, keď sa rieka Arno  vyliala z brehov a zaplavila blízke okolie 12. januára 1466 a opäť v roku 1478. Zrejme aj v dôsledku týchto udalostí a snahy vyrovnať sa so svojím strachom, venoval Leonardo veľa energie na to, aby vyvinul spôsoby a zariadenia na kontrolu a usmernenie pohybu vody. Navrhol viaceré stavidlá a systémy kanálov a taktiež vynašiel stroje na hĺbenie kanálov. Jeho najväčším projektom, na ktorom spolupracoval s filozofom Niccolom Machiavellim (1469-1527), bol plán na vybudovanie splavného kanála, ktorý by spájal Florenciu s morom. Súčasťou plánu bolo vysekanie viacerých obrovských stupňov so stavidlami, ktoré by umožňovali lodiam preplávať pohoriami, pričom voda by sa v tomto systéme vzdúvala na princípe sifónu. Da Vinci tiež uvažoval o zavlažovaní údolia rieky Arno a následnom predávaní vody farmárom v údolí, čo by vtedajšej vláde prinieslo nemalé zisky. Ak by sa tento plán zrealizoval, Da Vinci a Macchiavelli by zmenili Florenciu na svetovú veľmoc tej doby. Ich plány však zmarila povodeň na Arne v roku 1504, keď rozvodnená rieka zničila veľkú časť ich práce. Niektorí odborníci sa domnievajú, že práve posadnutosť týmto projektom bola Leonardovou motiváciou na zobrazenie tohto údolia v pozadí slávneho obrazu Mona Lisa, čo tiež riadilo jeho celoživotné úsilie porozumieť dynamike vody.

   Stroje na čerpanie vody (vľavo) a hĺbenie vodných kanálov (vpravo)

Z ďalších nerealizovaných projektov možno spomenúť Miláno, kde Da Vinci pracoval na systéme stavidiel a vodných kolies určených na čistenie ulíc. Taktiež navrhol plány na odvodnenie rozsiahlych močiarov v údolí Val di Chiana.

Autor: Mgr. Marek Valko

Zdroje: 

http://witcombe.sbc.edu/water/artleonardo.html

http://www.waterencyclopedia.com/La-Mi/Leonardo-da-Vinci.html

http://cabiblog.typepad.com/hand_picked/2009/05/leonardo-da-vincis-water-theory-the-bedrock-of-hydrology.html

http://www.internationalrivers.org/blogs/246/da-vinci-and-the-art-of-water

  

Geografia na plátne - Jan Vermeer a jeho Geograf (časť 2.)

Pokračovanie príspevku z: http://www.marek-valko.blogspot.sk/2013/05/geografia-na-platne-jan-vermeer-jeho.html

Koberec

Koberce s orientálnymi motívmi boli v Holandsku veľmi populárne a častokrát sa s nimi môžeme stretnúť v žánrových interiérových maľbách. Je zaujímavé, že len zriedka sú zobrazené na podlahe, pretože boli cenené predovšetkým kvôli svojmu exotickému dekoratívnemu efektu, vďaka čomu vynikali ako štýlové pokrývky stolov. Dokonca aj bohatí Holanďania v tomto prípade skôr dávali prednosť skromnejším, ale praktickým doskovým dreveným podlahám pokrytých rustikálnymi rohožami, ktoré dobre izolovali nohy od chladu a chránili ich tak pred dlhými a mrazivými severskými zimami. Tak ako štruktúra okna, aj koberec sa zdá byť totožný s tým, ktorý Vermeer zobrazil v Astronómovi.

Okno

Základná štruktúra okna sa zdá byť zhodná s Vermeerovým obrazom „Astronóm“, preto existuje predpoklad, že ide len o akúsi jej kópiu. Malé farebné obrazce v jednotlivých okenných tabuliach sú však v Geografovi zobrazené detailnejšie ako v Astronómovi. Časti okenných krídiel sa, naopak, zdajú byť len načrtnuté až neúplné.

Stolička

Stolička situovaná pod obrazom je totožná s tou, ktorú možno vidieť na známych Vermmerových obrazoch „Dievča s perlovou náušnicou“ a „Koncert“. Túto podobnosť potvrdzujú dekoratívne kvetinové motívy na čalúnení, ktoré sú takmer identické s motívmi na spomínaných obrazoch. Tieto stoličky boli typickými výrobkami delfských manufakúr, pretože len ťažko nájdeme rovnaký druh čalúnenia v obrazoch majstrov inej proveniencie. V mestskom múzeu v Delfte sa zachovalo 6 zo 41 takýchto stoličiek, ktoré v roku 1661 vyhotovil slávny delftský výrobca gobelínov Maximilian van der Gucht pre potreby členov mestskej rady.

Stolík

Prítomnosť svetlejšej oblasti s obrysmi vpravo dole potvrdzuje, že Vermeer tu odstránil list papiera, ktorý predtým ležal na stolíku. Týmto odstránením Vermeer dosiahol stmavenie okraja kompozície a nasmerovanie záujmu pozorovateľa smerom do stredu kompozície. Pozorný divák si tiež všimne uhlomer nenápadne ležiaci na stolíku.

Odpichovadlo

Vermeer otvoril odpichovadlo v rukách geografa, vďaka čomu môže vykonať určité merania na mape. Odpichovadlo pôvodne smerovalo dole, avšak jeho následné pootočenie do horizontálnej pozície je z hľadiska polohy ležiaceho mapového zvitku (vľavo) a dopadajúceho svetla oveľa prirodzenejšie. 

Signatúra

Na obraze je zvláštne, že v ňom možno nájsť dva podpisy. Jeden sa nachádza v pozadí na stene medzi glóbusom a mapou, druhý nájdeme na vrchnej časti skrine. Ešte donedávna však nebol podľa odborníkov veľký podpis (s dátumom v rímskych čísliciach) na stene pôvodný, aj keď ide o skutočný dátum vzniku obrazu. Až nedávne rekonštrukčné zásahy vniesli do celej veci viac svetla, keď preukázali, že oba podpisy sú pôvodné.

Jakubova palica

Niektorí historici umenia sa domnievajú, že v ľavom hornom rohu okna Vermeer zobrazil malú časť Jakubovej palice, pomôcky, ktorá bola vynájdená už začiatkom 14. storočia. Išlo o podlhovastý nástroj, pomocou ktorého bolo možné merať uhlovú výšku slnka a hviezd, ako aj výšku budov a rôznych topografických objektov v krajine (vrchy, stromy a pod.). Práve vďaka tomu bola Jakubova palica v minulosti neodmysliteľnou súčasťou práce geografov a astronómov. 

Autor: Mgr. Marek Valko

Zdroj: http://www.essentialvermeer.com/catalogue/geographer.html

Geografia na plátne - Jan Vermeer a jeho Geograf (časť 1.)

Autor: Jan Vermeer van Delft

Rok vzniku: 1669

Typ: Olej na plátne

Rozmery: 52 x 45 cm

Lokalizácia: Städel Musem, Frankfurt nad Mohanom

       Nakoľko patrí obraz Geograf k mojim obľúbeným výtvarným dielam, rozhodol som sa, že ho trochu priblížim po jeho kompozičnej a obsahovej stránke. Autorom obrazu Geograf je slávny holandský barokový maliar Jan Vermeer van Delft (1632 – 1675), ktorý patrí k najvýznamnejším predstaviteľom zlatej éry holandského maliarstva. Vermeer sa špecializoval výlučne na interiérové kompozície, kde zobrazoval prevažne strednú vrstvu obyvateľstva v meste Delft, ktoré mu v tomto smere poskytovalo výborné podmienky. Dodnes poznáme jeho 34 malieb. Obraz Geograf vznikal v období rokov 1668-1669 a je len jedným z troch Vermeerových obrazov, ktoré autor sám podpísal a datoval (ďalšie dva sú Astronóm a Kupliarka). 

Jan Vermeer van Delft (1632 - 1675)

       Geograf na obraze je odetý do typicky voľného odevu japonského typu, ktorý bol v druhej polovici 17. storočia medzi učencami veľmi populárny. Intelektuálne zaujatý muž na obraze je v aktívnej pozícii doplnenej prítomnosťou máp, kníh a glóbusu a zároveň odpichovadlom, ktoré drží v pravej ruke. Energia v tomto obraze je podporená predovšetkým pomocou figurálnej pózy, výskytom predmetov na ľavej strane kompozície, ako aj sekvenciou diagonálnych tieňov na stene vpravo. Vermeer počas tvorby obrazu urobil niekoľko pozmeňujúcich úprav, ktoré zvyšujú dynamiku celého diela. Mužova hlava sa pôvodne nachádzala viac vľavo, pričom muž hľadel do zeme. Aj odpichovadlo bolo zobrazené inak, pôvodne ho totiž  autor zobrazil vo vertikálnej polohe, nie v horizontálnej. Na malom stolíku vpravo dole sa pôvodne nachádzal list papiera, no jeho odstránením Vermeer docielil vyššiu tmavosť v tejto oblasti.

       Detaily geografovej tváre sú mierne neostré, čo indikuje mužov pohyb. Jeho oči sú zúžené zrejme v dôsledku svetla prechádzajúceho oknom alebo intenzívnym premýšľaním. Podľa niektorých odborníkov obraz poukazuje na „záblesk inšpirácie“ alebo dokonca „zjavenie“. Symbolom tohto zjavenia je záves vľavo, ako aj pozícia nariaseného orientálneho koberca na stole. Muž zároveň berie do ľavej ruky knihu, čo symbolizuje utvrdenie jeho myšlienok.

Mapa

Vpravo na stene sa v čiernom ráme nachádza námorná mapa zobrazujúca Pyrenejský, Apeninský, Balkánsky polostrov a severnú Afriku. Orientácia mapy nie je štandardizovaná, sever sa nachádza vpravo. Pre námorné mapy bolo typické, že detailne zobrazovali navigačné body, potenciálne hrozby na mori a možnosti kotvenia pre lode, a to na úkor podrobnejšie zobrazeného vnútrozemia, ktoré aj v tomto prípade absentuje. Mapa je zároveň doplnená dekoratívnym vyobrazením lode s plne rozvinutými plachtami a mýtickými morskými príšerami, čo je pre mapy tohto obdobia typické. Vermeerovi ako predloha poslúžila skutočná mapa s názvom „Všetky morské pobrežia Európy“ (Pascaarte van alle de Zécuften van Europa), ktorú v roku 1600 vydal Willem Janszoon Blaeu, vydavateľ máp a majiteľ vtedy najväčšieho vydavateľstva v Amsterdame. 

Glóbus

17. storočie bolo obdobím významných objavov a časom, keď mapovanie neprebádaných území bolo snom mnohých dobrodruhov, obchodníkov, ale aj geografov a astronómov. Podobne ako pri mape, aj  v prípade glóbusu Vermeer použil skutočnú predlohu, keď mu ako vzor poslúžil glóbus známeho holandského výrobcu glóbusov Hendricka Hondia. Glóbus situovaný na skrini a stojaci na štvornohej podložke je natočený tak, aby bol na ňom videteľný Indický oceán. Práve tento detail zrejme poukazuje na národnú hrdosť, ktorú chcel Vermeer zdôrazniť, pretože práve v tejto oblasti mala svoje strategické záujmy bohatá Holandská východoindická spoločnosť.

Odev

Tento typ dovážaného japonského rúcha bol v polovici 17. Storočia v Holandsku veľmi populárny. V tej dobe predstavovali imperiálne kimoná (hol. Keizersrokken) drahý dar, ktorý dostávali holandskí obchodníci v Japonsku. S týmto drahým odevom zvaným aj Japon sa nikde neobchodovalo, preto ich ako výraz svojho postavenia nosili učenci, vedci a dokonca aj najvyšší predstavitelia miest. Sériovo sa v Európe začali vyrábať z dovážaného indického a čínskeho hodvábu až v polovici 18. storočia. Farebný kontrast medzi studenou modrou a teplou oranžovou na geografovom oblečení a hranaté záhyby odevu stimulujú pozorovateľove oči, zároveň však na mladom geografovi zdôrazňujú jeho silný záujem o myšlienkovú činnosť.

Zvitok

Vľavo od geografa akoby bokom leží veľký priesvitný zvitok papiera. S najvyššou pravdepodobnosťou ide o námornú mapu, na ktorej sa nachádza niekoľko jemných obrysov. Bohužiaľ, jednotlivé detaily mapy boli zničené v dôsledku viacerých reštauračných zásahov, avšak niektorí odborníci tvrdia, že zmazanie obsahu mapy je výsledkom nedokončenia obrazu.

Pokračovanie príspevku na: http://www.marek-valko.blogspot.sk/2013/05/geografia-na-platne-jan-vermeer-jeho_25.html

Autor: Mgr. Marek Valko