Banícka tematika v tvorbe Ernesta Zmetáka

Po dlhšej prestávke vynútenej mojou zaneprázdnenosťou aj naďalej pokračujem v mierne oddychovom tóne, ktorý sa opäť bude niesť v znamení umenia, čím by som rád nadviazal na predchádzajúci príspevok o baníckych motívoch v stredovekom európskom umení. Tentokrát som sa zameral na banícku tematiku v tvorbe významného slovenského maliara Ernesta Zmetáka (1919 - 2004). Akademický maliar, grafik a ilustrátor Ernest Zmeták sa narodil v roku 1919 v Nových Zámkoch. Patril k najvýznamnejším osobnostiam slovenského výtvarného života. Z dôvodu nepriaznivej politickej situácie v roku 1938 nenastúpil na pražskú Akadémiu výtvarných umení. V roku 1943 absolvoval štúdium na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Budapešti. Práve štúdiom v Budapešti a jeho napojením na talianske umenie sa líšil od iných umelcov slovenskej moderny, ktorí väčšinou študovali v Prahe a boli tak ovplyvnení Parížom. Podnikol množstvo štúdijných ciest do zahraničia, najčastejšie do Talianska, ktoré bolo jeho celoživotnou láskou. Za života hrdo spomínal na pôsobenie na VŠVU v Bratislave, kde bol asistentom Ľudovíta Fullu (1949 - 1952). Získal cenu na Bienále v Benátkach (1958), titul zaslúžilého umelca (1968), Pribinov kríž I. triedy (2004). Svojmu rodnému mestu Novým Zámkom venoval veľkú zbierku obrazov, pretože zberateľská vášeň ho držala rovnako ako láska k výtvarnej tvorbe. Zomrel v roku 2004 v Bratislave. 

Maľoval to, čo dôverne poznal. Seba, ľudí, ktorí mu boli blízki, veci, ktoré ho obklopovali. Obzvlášť rád maľoval krajinu, ktorá mu bola často predlohou. Preto v jeho tvorbe dominuje Slovensko a Taliansko. Farebná škála sa rozjasňuje cez slovenské hory, stromy, lúky. Cez krajinu, kde, ako sám Zmeták hovoril, sa stretáva nebo a zem. Hoci banícka (montánna) krajina neprekypuje farbami, Zmetáka zaujala natoľko, že ju zvečnil troma obrazmi. Ďalšou oblasťou jeho tvorby sú robotnícke motívy, kde zobrazil každodennú namáhavú prácu baníkov v podzemí. Práve banícka práca a život baníkov častokrát inšpirovali mnohých umelcov k vytvoreniu nádherných umeleckých diel, čoho je E. Zmeták jasným dôkazom. Veď posúďte sami.

Maľované krajiny 

Obr. 1: E. Zmeták: Lom Včeláre (1974)

Obr. 2: E. Zmeták: Magnezitový lom v Košiciach (1963)

    Obr. 3: E. Zmeták: Magnezitový lom (1965)

Kresba tušom

 Obr. 4: E. Zmeták: Hlava baníka (1950)

Drevorezby 

  Obr. 5: E. Zmeták: Odpratávanie jaloviny (1949)

  Obr. 6: E. Zmeták: Nakladanie rudy do vozíkov (1949)

  Obr. 7: E. Zmeták: Odpočívajúci baníci (1949)

  Obr. 8: E. Zmeták: Odpratávanie jaloviny (1949)

  Obr. 9: E. Zmeták: Vŕtanie (1949)

 Obr. 10: E. Zmeták: Baníci (1949)

Použité zdroje: www.webumenia.sk

                         www.zmetak.com

                         www.inba.sk

Autor: Marek Valko

Bratislava na rytinách Friedricha Bernarda Wernera

Friedrich Bernard Werner (1690-1776) patrí k najvýznamnejším kresličom a vedutistom stredoeurópskeho baroka. Počas svojho života precestoval viaceré historické stredoeurópske krajiny ako Čechy, Moravu, Sliezsko, Poľsko, Sasko, Bavorsko, Rakúsko a Uhorsko, a práve vďaka tomu je jeho dielo veľmi rozsiahle. Je autorom stoviek kvalitných rytín a tušových kresieb, vďaka ktorým prekonal dielo M. Meriána zo 17. storočia. Werner svoje rytiny vydal u známeho augsburského medirytca a vydavateľa Martina Engelbrechta (1684-1756)

Obr. 1: Friedrich Bernard Werner (1690-1776)

Prinášam niekoľko veľmi pekných Wernerových medirytín Bratislavy, ktoré sú dnes pre nás vzácnym zdrojom poznatkov o tom, ako Bratislava vyzerala v období baroka. V odbornej literatúre je zmienka o Wernerovej žiadosti z roku 1732 adresovanej vtedajšiemu uhorskému miestodržiteľovi Františkovi Lotrinskému. Žiadosť sa mala týkať povolenia vyhotoviť predlohy v interiéri historickej Bratislavy. O tom, že F. Lotrinský žiadosti vyhovel, svedčia aj nasledujúce kresby mesta ako aj jeho interiéru. Werner pri svojej práci používal najmä techniku lavírovanej perokresby. (1)

Obr. 2: Pekná kolorovaná veduta Bratislavy z pravého brehu Dunaja (dnešná Petržalka) z roku 1732. Hore uprostred názvová páska, pod vedutou register objektov mesta. 

Obr. 3: Pohľad na Bratislavský hrad (1735). Okrem iného zaujme aj intenzívna lodná preprava na Dunaji.

Obr. 4: Veduta mesta spoza mestských hradieb od východu na západ (medzi 1720 a 1756). Dunaj vľavo, všimnite si pekne obhospodarované polia pred mestom, ako aj kolorovanú kartušu s mestským erbom uprostred dole.

OObr.5: Tá istá, tentokrát kolorovaná veduta 

Obr. 6: Veduta mesta tentokrát od severu (medzi 1712 a 1740). Uprostred hore názvová páska, ktorú nesú anjeli, na dolnom okraji erb mesta a figurálna štafáž. Pod vedutou latinský a nemecký text o histórii mesta.

Obr. 7: Pohľad na Bratislavský hrad z Pálffyovskej záhrady (medzi 1720 a 1756). Pod hradom rozsiahla  Pálffyho kúria. Za zmienku stojí zaujímavá konštrukcia postavená okolo mohutného stromu, ktorá slúžila zrejme ako vyhliadka (vľavo).

Obr. 8: Pohľad na kostol a kláštor milosrdných bratov v Bratislave (medzi 1720 a 1756). Medirytina zachytáva pohľad na kláštorný komplex rehole milosrdných bratov (rehola sv. Jána z Boha), ktorí prišli do Bratislavy v roku 1669 a pred mestským opevnením si postavili kostol Navštívenia Panny Márie, kláštor a nemocnicu pre nemajetných obyvateľov (mužov). Objekty boli vážne poškodené vojnovými udalosťami v osemdesiatych rokoch 17. storočia a po rekonštrukcii vznikol takýto pôsobivý objekt jednotného slohového charakteru (1).

Obr. 9: Dóm sv. Martina (medzi 1735  a 1745).

Obr. 10: Barokovo upravená Esterházyho záhrada (medzi 1720 a 1756). Pravdepodobne v priestoroch dnešnej záhrady Letného arcibiskupského paláca 


Použité zdroje: Mollova mapová zbierka (http://mapy.mzk.cz/)
                       (1) http://www.gmb.sk/sk/month/detail/januar_2009


Autor: Marek Valko

Banícke motívy v stredovekom európskom umení

Hoci banícke motívy nie sú v dobových stredovekých dokumentoch príliš rozšírené, predsa sa s nimi môžeme stretnúť v niekoľkých zdrojoch stredoeurópskej proveniencie. Tieto dokumenty sú okrem textovej časti často doplnené aj ilustráciami, ktoré sú dnes pre nás vzácnym zdrojom informácií o baníckej a hutníckej činnosti v minulosti. Špecifickým prameňom sú umelecké diela ako oltárne obrazy či vitráže okien v sakrálnych stavbách, ktoré nachádzame v Nemecku (Freiburg), Rakúsku  a Taliansku (Južné Tirolsko). 

V nasledujúcom článku prinášam prehľad zaujímavých stredovekých vyobrazení baníckej, resp. hutníckej činnosti, ktoré môžeme datovať v rozmedzí od prvej polovice 14. storočia po prvú tretinu 16. storočia. 

Obr. 1: Detail z vitráže gotickej katedrály vo Freiburgu, prvá polovica 14. storočia. Kľačiaci baník kladivkom dobýva zlatú rudu. 

Obr. 2: Baníci posielajú vyťažené zlato na povrch. Detail z vitráže gotickej katedrály vo Freiburgu, prvá polovica 14. storočia. 

Obr. 3: Baník pri dobývaní zlata. Detail z vitráže gotickej katedrály vo Freiburgu, prvá polovica 14. storočia. 

Obr. 4: Kresba z francúzskej knihy "Dvanásť žien rétoriky" (2. pol. 15. storočia) od neznámeho autora. Na alegorickej scéne je zobrazená žena dobývajúca drahokamy, ktorými následne obohacuje knihy ležiace pri jej nohách. Nástroje (kladivko, lopata) aj odev ženy sú zobrazené tak, ako skutočne vyzerali v 2. polovici 15. storočia. 

Obr. 5: Výjav z rušného pracovného dňa pri ťažbe v baniach (Wolfegg Hausbuch,1480) od ilustrátora Erharda Reuwicha.

Obr. 6: Ulrich von Kalbe: Bergbüchlein (1505). Práca baníkov

Obr. 7: Výjav z baníctva (koniec 15. storočia). Muž kope rudu čakanom, ďalší muž vydobytú rudu nazbieral lopatou do noše. Z noše následne rudu presýpa do mechu, ktorý drží mladá žena.  

Obr. 8: Získavanie drahokamov v rieke a podzemí, zobrazené v encyklopédii De proprietatibus rerum (O povahe vecí), 15. storočie.

Obr. 9: Baníci pri práci (De proprietatibus rerum ).

Obr. 10: Sv. Daniel dáva pokyny baníkom (1500-1510) - výjav z oltáru v Bluhnbach v Rakúsku 

Obr. 11: Sebastian Münster - Kozmografia (1508), baníci pri práci.

           

Obr. 12-13: Sv. Daniel a baníci (1510 - 1520) - výjav z oltáru kostola Sv. Barbory, Colle Isarco (Taliansko). 

Obr. 14: Sv. Kryštof a Sv. Daniel (1514) - banícky výjav na oltáre v kostole v Klagenfurte.  

   

 

Obr. 15-18: Detaily z predošlého oltárneho obrazu zobrazujúce banícke činnosti (tlačenie banského vozíka, práca s rumpálom a i.). 

Obr. 19-20: Dva detailné pohľady na vitráže v kostole vo Villandro (Taliansko),1515 - 1525. 

                   

Obr. 21 - 23: Ilustrácie od Josta Ammana v knihe Eygentliche Beschreibung aller Stände auff Erden, hoher und nidriger, geistlicher und weltlicher, aller Kunsten, Handwercken und Händeln (1568). Dielo je známe aj ako "Kniha obchodov". Zľava doprava: mediar, kováč a baník.

Obr. 24: Kolorovaná kresba strieborných baní v Schneebergu, ktoré sú zobrazené v Münsterovej Kozmografii (1508).

Pozn.: V ďalšom článku sa zameriam na zaujímavú knihu z polovice 16. storočia, ktorá je venovaná baníctvu. V tomto príspevku som zámerne nespomenul významný obraz "Rožňavská Metercia" z roku 1513, pretože tento umelecký skvost si zaslúži samostatný článok. Podrobne vás s ním oboznámim v niektorom z mojich ďalších príspevkov. 

Autor: Marek Valko

François Beudant a jeho návšteva Tisovca v roku 1818

        François Sulpice Beudant (5.9.1787 – 10.12.1850) bol významný francúzsky mineralóg a geológ, ktorý bol v roku 1811 vymenovaný za profesora matematiky na univerzite v Avignone a o dva roky neskôr aj za profesora fyziky na univerzite v Marseille. V nasledujúcom roku ho Kráľovská mineralogická spoločnosť vyslala do Anglicka, pričom od tohto momentu sa jeho pozornosť sústredila výlučne na geológiu a príbuzné vedné odbory.

       V roku 1818 Beudant absolvoval na podnet francúzskej vlády geologickú cestu po Uhorsku, ktorej výsledkom bolo jeho rozsiahle 3-zväzkové dielo „Voyage minéralogique et géologique en Hongrie“ (Mineralogická a geologická cesta po Uhorsku), ktoré bolo tlačou vydané roku 1822. Toto dielo vzbudilo v odborných kruhoch značný ohlas a Beudant si ním získal európsku reputáciu. Je zaujímavé, že Beudant dal ako prvý mená takým minerálom ako anglesit, bizmutit a ceruzit. Je po ňom pomenovaný minerál beudantit.

                             

       Obr. 1: Francois Sulpice Beudant (1787 - 1850)              Obr. 2: Titulná strana diela

        Práve v diele „Mineralogická a geologická cesta po Uhorsku“ Beudant pomerne obšírne píše aj o Tisovci a okolí, keď mu venoval dokonca celú desiatu kapitolu s názvom „Okolie Tisovca a určité vrchy v Gemerskej stolici“. Samozrejme, nie je možné a nie je to ani mojou snahou uverejniť všetko, čo si Beudant zanamenal do svojich poznámok, preto na ilustráciu predkladám len úvodnú časť desiatej kapitoly, v ktorej autor veľmi realisticky opisuje svoj príchod, prvú noc a nasledujúci deň v Tisovci. Do mesta dorazil dňa 29. júla 1818 vo večerných hodinách.1 Ale o tom, čo tu po svojom príchode zažil, nám už viac povie samotný autor:

„Pokračujúc v mojej exkurzii som v noci okolo desiatej hodiny prišiel do Tisovca, malého mesta obývaného Slovákmi. Toto mesto sa nachádza uprostred doliny, cez ktorú preteká malá rieka Rimava. Bohužiaľ, nablízku nebol žiadny hostinec, a tak som v snahe zabezpečiť si nocľah oň poprosil miestneho sudcu, ktorý ma priviedol do akejsi úbohej krčmy, kde nebolo absolútne nič okrem slamy na spanie. Nanešťastie, predomnou tam prišlo šesť židov, ktorých špinavé brady a zanedbaný výzor ma prinútili odtiaľ odísť a hľadať nocľah inde. Miestni obyvatelia ma prichýlili do domu s malou komorou plnou cibule, masla a syra, v ktorej mladý muž, syn domáceho, príšerne chrápal. Tu som spoločne s domácim strávil časť noci, zatiaľ čo moji sprievodcovia podľa všetkého nocovali na ulici. Za takýchto okolností mi trvalo hodnú chvíľu, kým som zaspal.

Ráno pred úsvitom som zamieril do stredu mestečka, kde som zhlboka vdychoval čerstvý vzduch a okolo šiestej hodiny ráno som sa už poriadne priblížil k horám, do ktorých som mal namierené. Cestou späť som požiadal o zoznámenie sa s mietnym evanjelickým farárom. V tomto prípade sa na mňa usmialo šťastie, keď ma M. Šulek ² ochotne prijal a spoločne so svojou manželkou mi poskytli strechu nad hlavou a veľmi srdečne ma pohostili.“

        Nuž, Beudant musel mať po prvej, takmer prebdenej noci, z Tisovca skutočne zmiešané dojmy. Noc strávil v malej komôrke so synom majiteľa domu, ktorý navyše chrápal. Jeho celkový dojem z mesta tak zrejme napravil až ďalší deň, keď sa vybral do okolitých hôr, kde vykonával merania a geologické pozorovania. Cestou späť sa navyše zoznámil s miestnym farárom Gašparom Šulekom a jeho manželkou, ktorí ho, ako píše autor „...ochotne prijali a veľmi srdečne pohostili.“ Beudant pobudol v Tisovci niekoľko dní, počas ktorých podnikal exkurzie do okolitých hôr, pričom si všímal najmä ich geologickú stavbu. Takto postupne navštívil Hradovú či blízke vrchy Muránskej planiny. Určite veľkou pomocou pre neho bolo to, že počas svojho pobytu v Tisovci býval na fare u miestneho evanjelického farára Gašpara Šuleka, ktorý mu ochotne poskytol strechu nad hlavou. Vďaka tomu mal neporovnateľne lepšie podmienky na prácu ako v dome, kde strávil prvú noc.

       Po návšteve Tisovca Beudantove ďalšie kroky smerovali na východ - do blízkej Revúcej a na Železník, ktorý si ako správny geológ nemohol nevšimnúť.

---------------------------------  

¹ Presný príchod je možné datovať na základe Beudantovho merania teploty vykonaného 29. 7. 1818 cestou z Ratkovej do Tisovca.

²  Podľa inicály M. Schulek sa môže zdať, že Beudant navštívil významého tisovského evanjelického farára a národného obrodenca Mateja Šuleka. V skutočnosti však nenavštívil Mateja (zomrel r. 1815, bol teda už tri roky po smrti), ale jeho syna Gašpara Šuleka, ktorý vykonával funkciu evanjelického farára v Tisovci v rokoch 1815 – 1820, teda aj počas Beudantovej cesty v roku 1818. Beudantov zápis mena M. Schulek bol spôsobený zrejme tým, že Gašpar si pred priezvisko vpisoval otcovské meno Matej v podobe Gašpar Matej Šulek alebo Gašpar M. Šulek.

Autor: Marek Valko

Slovensko na Ptolemaiovej mape Magna Germania - časť II.

Pokračovanie 1. časti, ktorú najdete na: http://marek-valko.blogspot.com/2012/02/slovensko-na-ptolemaiovej-mape-magna.html 
   
     Z pomenovaní kmeňov na našom území nachádzame Markomanov („marcomani“) a Kvádov („thuadi“), čo podporuje všeobecne uznávané tvrdenia o pobyte týchto keltských etník na našom území. A práve s hospodárskymi aktivitami spomínaných kmeňov (vrátane Kotinov) súvisí aj ďalší topografický názov na mape - „minera ferri“ (železné bane). Tacitus vo svojich prácach píše o Kotinoch, ktorí mali bane na železnú rudu v pohorí Luna (rozumej Luna silva- dnešná Poľana), pričom udržiavali čulé obchodné styky s Kvádmi, ktorých zásobovali želenými zbraňami, pretože boli tvrdšie a odolnejšie ako bronzové zbrane Kvádov.

Obr. 4: Detail dnešného územia Slovenska

       Dôležitým toponymom na mape je „Eburu“, čo je keltské pomenovanie pre kanca resp. vepra. Motiváciou pre pomenovanie tohto azda hradiska bol tvar vrchu, na ktorom sa nachádzalo. V oblasti stredného Slovenska, ktorú obývali spomínané kmene, sa dodes zachovali topografické názvy pomenované po divej zveri. Ide o Ľubietovský Vepor (1277 m n. m.) a Klenovský Vepor (1338 m n. m.), ale aj napr. Braväcovo a i. Práve Ľubietovský Vepor je dobre viditeľný z ohybu Hrona pri Banskej Bystrici, pričom svojím pretiahlym tvarom pripomína ležiaceho kanca, vepra. Takýto tvar reliéfu vznikol vďaka špecifickej geologickej stavbe, na ktorej sa podieľajú hlavne odolné vulkanické horniny ako andezity, ktoré lepšie odolávajú erózno-denudačným procesom než okolité mäkšie horniny, preto tieto kedysi lávové prúdy dnes tvoria výrazné krajinné dominanty. Je teda pravdepodobné, že spomínané Eburu je Ľubietovský Vepor, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že staré hradiská sa v smere toku Hrona za Podbrezovou už nevyskytujú. Otázne však zostáva, či na Ľubietovskom Vepri skutočne kedysi stálo opevnené hradisko keltských kmeňov. Určité odpovede na podobné otázky by mohol poskytnúť archeologický výskum na tejto lokalite. Isté však je, že zo stretegických dôvodov boli vyvýšené miesta mimoriadne vhodné, poskytujúce ďaleké výhľady a prehľad o okolitej krajine a zároveň značne nedostupné, zalesnené, čo v prípade nebezpečenstva zvyšovalo šance obyvateľov na útek pred nebezpečenstvom.

       Poslednými názvami na mape, ktoré môžeme stotožniť s niektorým z našich miest, sú „Setina“ a „Arsitua“. Jeden z týchto dvoch názvov označuje Sitno, na ktorom kedysi skutočne už v praveku stálo rozsiahle hradisko. S najväčšou pravdepodobnosťou je to však „Arsitua“, pretože sa nachádza v blízkosti Poľany, čo zodpovedá aj reálnemu stavu.

Nevyriešené zostávajú nasledujúce názvy, ktoré geograficky spadajú do oblasti dnešného Slovenska: „Setina, Pariena, Imgona, Anduari, Ananii, Bem ges magna“ a možno aj „sudini, tararate“.

Obr. 5: Stav poznania detailu mapy s územím Slovenska

       Mysím, že hľadať ďalšie geografické názvy na mape a stotožňovať ich s našimi dnešnými mestami je prinajmenšom riskantné a zavádzajúce. Tieto snahy sú silené a súvisia s umelým potvrdením slovanského/slovenského etnika v oblastiach, kde jednoducho nemá čo robiť. Pri čítaní niektorých úvah našich bádateľov sa mi až nechce veriť, kam až rozširujú územie pôsobnosti našich predkov a domnievam sa, že sami neveria tomu, čo píšu.

Moja hypotéza o zobrazení Slovenska na Ptolemaiovej mape je teda nasledovná:

Hranice:

• Územie Slovenska môžeme na západe ohraničiť riekou Morava tečúcou zo severu na juh a vtekajúcou do Dunaja, pričom ich sútok sa nachádza v blízkosti mesta Eburodani (Brno)
• Územie Slovenska môžeme na juhu ohraničiť riekou Dunaj (Danubius flu.) tečúcou zo západu na východ
• Územie Slovenska môžeme na východe ohraničiť pohorím Sliezske Beskydy? (Sarmate montes), ktoré plynulo nadväzuje na Karpaty (Carpatus mons)
• Ohraničiť územie Slovenska na severe je problematické z hľadiska absencie prírodných bariér (rieky, pohoria)

Geografické názvy:

• Na mape je zobrazených týchto 6 slovenských geografických pomenovaní: Ľubietovský Vepor (Eburum), Sitno (Arsitua), Poľana (Luna silva), ďalej historická stredoslovenská banská oblasť (minera ferri) a územia obývajúce kmene Markomanov (marcomani) a Kvádov (thuadi).
• Názvy „Setina, Pariena, Imgona, Anduari, Bem ges magna, sudini“ a azda aj „ananii, tararate“ zostávajú doteraz neidentifikované, pričom ich stotožnenie s dnešnými názvami je možné len ďalším systematickým výskumom

Autor: Marek Valko

Slovensko na Ptolemaiovej mape Magna Germania - časť I.

      Milí čitatelia, v nasledujúcom článku na pokračovanie Vám prinášam môj, dá sa povedať, konzervatívnejší a umiernenejší názor na zobrazenie Slovenska na Ptolemaiovej mape Magna Germania. Mojou pohnútkou pritom bol fakt, že v poslednej dobe sme svedkami rozdielnych subjektívnych interpretácií tejto známej mapy, ktorej autorom je slávny grécky matematik, astronóm a zemepisec Klaudius Ptolemaios (85 – 165 po Kr.). Jednotliví bádatelia sa snažia vidieť v názvoch miest na mape dnešné slovenské mestá, čo je zaiste predstava mimoriadne lákavá, avšak stotožňovať tieto mestá s tými súčasnými na základe 2 až 3 zhodných písmen je prinajmenšom scestné. Preto som sa rohodol uviesť veci na správnu mieru a vniesť do celej problematiky obejktívne fakty, ktoré zmenia Váš pohľad na túto mapu.

Obr. 1: Klaudius Ptolemaios (85 – 165 po Kr.)

      Ptolemaiova mapa Magna Germania zobrazuje dnešný geografický priestor strednej Európy v období približne 150 rokov po Kr. a je tak najstaršou mapou preukázateľne zobrazujúcou územie Slovenska. Je na nej zaznačených celkovo 137 geografických bodov, pričom 94 z nich sú mestá resp. hradiská. Bohužiaľ, poniektorí slovenskí bádatelia sú až natoľko opantaní vidinou senzácií, že nášmu územiu pripisujú akosi priveľa Ptolemaiových názvov na mape. Ich cieľom nie sú len senzácie, ale aj potvrdenie prítomnosti slovanského (aj slovenského) etnika v našom stredoeurópskom priestore. Tak si teda nalejme čistého vína a pozrime sa na mapu triezvo na základe vecných argumentov.

Obr. 2: Mapa Magna Germania s približnou lokalizáciou dnešného územia Slovenska

        Vymedziť územie Slovenska je zdanlivo náročné, nie však nemožné. Najlepším možným indikátorom je predovšetkým poloha miest, riek, názvov kmeňov a pohorí. V roku 2010 zverejnili nemeckí odborníci výsledky 6- ročného systematického výskumu Ptolemaiovej mapy, na základe ktorého stotožnili geografické názvy na mape s dnešnými, prevažne nemeckými, mestami. Okrem toho skúmali aj dve české mestá, ktorým priradili nasledujúce názvy: Praha (Casurgis) a Brno (Eburodani). A práve na základe českých miest približne vieme lokalizovať naše dnešné územie, ktoré sa nachádza východne od rieky tečúcej od severu na juh. Táto rieka pramení v pohorí "Sudete montes", čo sú dnešné Jeseníky na pomedzí Českej republiky a Poľska. Ústi do Dunaja (Danubius flu.) relatívne blízko Brna, a preto môžeme rieku na mape stotožniť s dnešnou Moravou. Takto dostávame západnú hranicu nášho územia.

          Východne nachádzame niekoľko názvov miest (hradísk) a kmeňov. Veľkú časť územia na mape pokrývajú lesy znázornené listnatým a ihličnatými stromami. O Slovensku je známe, že sme prevažne hornatá, zalesnená krajina. Veď lesy zaberajú až 41% z rozlohy štátu (údaj z roku 2009), čo nás radí k najviac zalesneným krajinám Európy. Tento les znázornený viacerými stromami sa tiahne v podstate celým teritóriom od Moravy na západe až po pohorie "Sarmate montes" (Sarmatské hory) na východe. Ťažko povedať, aké pohorie tu Ptolemaios zakreslil, no severne od neho pramení rieka Istula, čo je dnešná najdlhšia poľská rieka – Visla. Preto týmto pohorím môžu byť Sliezske Beskydy. Túto hypotézu potvrdzuje aj fakt, že pohorie "Carpatus mons", teda dnešné Karpaty, sa nachádza od Sarmatských hôr východne. Záhadným však zostáva výrazný 90- stupňový uhol, pod ktorým Sarmatské hory prechádzajú do Karpát.

      Súčasťou rozsiahleho lesa na mape je aj zaujímavé pomenovanie „Luna silva“, čo môžeme preložiť ako „Mesačný les“. Zdanlivo nezrozumiteľný názov, avšak aj vďaka zmienkam významného historika Tacita z čias starovekého Ríma múžeme tento les resp. pohorie stotožniť s dnešnou Poľanou. Motiváciou pre toto pomenovanie bola s určitosťou kaldera vyhasnutej sopky Poľana (vyhasla pred cca 18 miliónmi rokov), ktorá tvarom skutočne pripomína mesačný kotúč, čo naši predkovia veľmi dobre vedeli.

Obr. 3: Kaldera Poľany v tvare mesačného kotúča

...Pokračovanie v nasledujúcom príspevku...