pondelok 17. októbra 2011

O vyhľadávaní ložísk nerastných surovín podľa Agricolu


    Priznám sa, už dlhšiu dobu ma zaujímalo, akým spôsobom ľudia v dávnej minulosti vyhľadávali rozličné zdroje nerastných surovín. Títo tzv. prospektori jednoducho žili v dobe, keď si nemohli pomôcť modernými postupmi tak ako dnes, a tak sa museli spoliehať výlučne na svoje vedomosti a skúsenosti. Ako sa dozviete v tomto článku, títo odborníci mali vynikajúce poznatky nielen z geológie, ale aj chémie či dokonca geomorfológie. Ale...o tom nám už viac povie sám Georgius Agricola.

        Georgius Agricola (1494-1556)- tento popredný európsky učenec 16. storočia
v oblasti prírodných vied zhrnul vtedajšie poznatky o baníctve a hutníctve vo svojom
monumentálnom diele De re metallica (Dvanásť kníh o baníctve a hutníctve), ktoré tlačou
vyšlo v roku 1556, iba štyri mesiace po autorovej smrti. Dielo sa používalo ešte aj v 18.
storočí, čo znamená, že bolo používané počas celých dvoch storočí a môžeme povedať, že
veľkej obľube sa teší dodnes, čoho dôkazom sú preklady vo viacerých európskych jazykoch.
Dielo pozostáva z 12 kníh, ktoré sú tematicky rozdelené podľa jednotlivých oblastí
baníctva a hutníctva. Tak napr. v prvej knihe nájdeme všeobecnú charakteristiku baníctva,
v druhej knihe sa autor zameral na vyhľadávanie rudných ložísk a žíl. Ďalšie knihy sú
venované napr. banskému právu, meračstvu, výstavbe banských diel alebo baníckemu
a hutníckemu náradiu.

       Obr.1 Georgius Agricola (1494-1556)         

                                               Obr.2 Agricolova kniha De re metallica

Vyhľadávanie ložísk nerastných surovín

         Ako som už spomínal, druhá kniha je zameraná na prospektorstvo- teda vyhľadávanie
ložísk nerastných surovín. Autor sa v úvode zmieňuje o získavaní nerastov bez potreby
náročných kopacích prác alebo výstavby banských diel. Ide najmä o prieskum prameňov
potokov resp. riek, ktoré majú svoj pôvod vo vychádzajúcich žilách. Baník má práve tieto
pramene preskúmať a následne prepraním piesku z potoku a rieky do ktorej ústi zistiť
prítomnosť rozpustených minerálov. Neodporúča však prepierať piesky jazier a morí, pretože
tu sa sedimenty nachádzajú usadené na dne, a tak ťažiť ich je prakticky nemožné.
Zaujímavým odporúčaním pre prospektorov je ochutnávanie vody z prameňov, na základe
čoho rozoznáva 6 hlavných druhov vôd:


  • slané, z ktorých sa získava soľ
  • dusíkaté (liadok) 1
  • kamencové (kamenec) 2
  • vitriolové (skalica) 3
  • sírne (síra)
  • živicové (živica)

        Ložiská rúd buď sú prirodzene odkryté alebo ich človek musí vyhľadávať. K prvej skupine
patria prirodzené odkryvy, ktoré vznikajú vodnou eróziou, vyvracaním stromov s koreňmi
vplyvom silného vetra, ďalej skalnými rúteniami, zemetraseniami alebo dokonca úderom
blesku či veľkou lavínou. Zaujímavé sú v tomto prípade antické pramene , ktoré spomínajú
nálezy hrúd zlata pomocou orania, lesných požiarov či dokonca cítením zvierat. Tieto
pramene však treba brať s rezervou, pretože dnes je ťažké povedať, nakoľko sa zakladajú na
skutočných udalostiach a nakoľko sú len fikciou autora.

Metódy vyhľadávania

        Ložiská, ktoré ležia pod povrchom musí človek vyhľadávať pomocou svojich znalostí
skúseností, čo si vyžaduje častokrát umenie. Základnou metódou je opäť skúmanie úlomkov
vo vodných tokoch, kde si prospektor všíma najmä ich tvar. Ak sú úlomky hladko obrúsené,
znamená to, že žila, z ktorej tok vyteká je viac vzdialená, pretože úlomky boli počas svojej
dlhej cesty jemne zahladené. Naopak, ak sú úlomky drsné, znamená to, že neboli vo väčšej
miere vystavené obrusovaniu, z čoho vyplýva, že sa ložisko nachádza pomerne blízko. Tu sa
nám len potvrdzuje, ako vynikajúco prospektori ovládali geomorfológiu, dnes by sme mohli
povedať, že boli prvými geomorfológmi vôbec.
        Pri ďalšej metóde vyhľadávania je indikátorom vegetácia. Pretože ložisko vydáva
teplé a suché výpary, tráva nad ním ani v chladných mesiacoch nezamŕza, je zakrpatená a má
nezdravú farbu. Dôležité je taktiež všímať si stromy. Keď majú listy na jar namodralú alebo
olovenošedú farbu, ak sú konáre (prevažne vrchné) sfarbené načierno alebo inak
neprirodzene alebo ak sú kmene stromov rozdvojené, vtedy sa pod stromom nachádza
ložisko rudy. Tieto zvláštne anomálie opäť spôsobujú teplé a suché výpary, ktoré tiež
vplývajú na koreňovú sústavu a to tým, že korene stromov sú takto sústavne pripaľované,
čím sa stávajú nepevnými. Preto miesta s vyvrátenými stromami sú vhodné na prieskum.
Sú však aj také rastliny alebo huby, ktoré rastú v istej symbióze so žilami. V tejto súvislosti
možno napríklad spomenúť brezy, ktorých hojný výskyt sa zvykne viazať na ložisko železnej
rudy.

Kúzelný prútik

        Osobitnou metódou využívanou pri vyhľadávaní ložísk bolo používanie tzv. kúzelného
prútika, ako sa v tej dobe označovala virgula. Prívlastok „kúzelný“ sa nepoužíval náhodou.
V 16. storočí mala cirkev stále veľký vplyv, a tak niet divu, že ľudia pracujúci s prútikom boli
často spochybňovaní a označovaní za kúzelníkov opradených akýmsi tajomstvom. V tej dobe
sa ľudia pracujúci v baníctve delili na dva tábory. Jedni používanie prútika schvaľovali, kým
druhá skupina označovala týchto ľudí za čarodejníkov a zaklínačov, ktorí prútikom úmyslne
hýbu. Pri vyhľadávaní údajne vyslovovali zaklínaciu formulu, ktorú ani sám Agricola vo svojej
práci zrejme z poverčivosti neuvádza. Faktom ale je, že nech bol podiel prútikára na pohybe
virguly akýkoľvek, sila pôsobica nad ložiskom musela byť skutočne značná, keďže
deformovala stromy rastúce nad ním. Materiál, z akého je virgula vyrobená rôzne reaguje na
jednotlivé žily. Napr. lieskový prútik zaberá na žily strieborné, jaseňový na medené,
borovicový na olovené a hlavne na cín a napokon železný alebo oceľový prútik najlepšie
zaberá na zlato.
        Na záver Agricola ako zástanca exaktných vedeckých metód vyjadruje svoj názor na
prútikárov a ich remeslo, keď píše, že baník, ktorý chce byť vážený, nepoužíva kúzelný prútik
a zaklínacie formuly, pretože sa vyzná v prírode a vie, že prútik mu nie je na úžitok.


                            Obr.3 Práca s prútikom


Pozn.:
1 prírodný alebo umelo pripravený dusičnan alkalických kovov alebo žieravých zemín
2 vo vode rozpustná chem. zlúčenina používaná v garbiarstve, kozmetike, farbiarstve a pod.
3 síran niektorých kovov, napr. modrá skalica.



                                                                                                                           Autor: Marek Valko

utorok 5. júla 2011

Naše mestá na Al-Idrísiho mape "Tabula Rogeriana" (časť 2.)


...o tom, ako ich slávny arabský geograf na mapu zapísal a vo svojej knihe opísal :-)

      V druhej časti príspevku o Al-Idrísim nadviažem na moje posledné slová z predchádzajúceho príspevku, kde som spomínal, že na Tabule Rogeriana z roku 1154 je zobrazené aj naše dnešné územie. Tak teda, pozrime sa, čo si Al-Idrísi počas svojich ciest v týchto končinách zaznačil do poznámok a ako sa to prejavilo v jeho najslávnejšom diele.

      Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na takejto mape sveta dosahuje jej miera generalizácie také hodnoty, že je prakticky nemožné, aby tu bolo zobrazené akékoľvek mesto na na našom území. Opak je však pravdou. Na mape s tak značnými rozmermi (3,5 x 1,5 metra) je väčšia šanca, že sem budú zakreslené aj relatívne menšie, avšak z hľadiska funkcií významné mestá (napr. obranné, obchodné, kultúrne a. i.). Navyše, ako som už spomínal, Al-Idrísi bol pri svojej práci veľmi precízny a Uhorsko dokonca osobne navštívil, takže sám mohol zvážiť, čo do mapy zakreslí a čo nie. A práve vďaka týmto skutočnostiam dnes môžeme náše skúmanie zobrazovania Slovenska na starých mapách aplikovať aj na toto slávne kartografické dielo.

















Časť mapy zobrazujúca oblasť strednej Európy. Všimnite si pomerne hustú riečnu a sídelnú sieť. Výtvarne zaujímavo sú prevedené pohoria, ktoré majú tvar tiahnuceho sa hada.  Naše dnešné územie sa nachádza takmer v strede.


Najstaršie zobrazenie Nitry
        
        Tabula Rogeriana má pre nás veľký význam, pretože je to jedna z mála stredovekých máp, na ktorých je zachtytené naše územie aj s mestami. Uhorsko je tu zaznačené ako Bilad ankaria, ďalej tu nachádzame naše dve mestá- Nitru (Neitram) a Bratislavu (Buzana), ktoré sú na nej lokalizované južne od toku Dunaja (mapa je totiž v orientovaná opačným smerom). Dunaj (nahr Danu) a vlastne celá riečna sieť je zobrazená pre nás v netradičnej zelenej farbe.
      Dôležitý je fakt, že ide vôbec o historicky prvé známe zobrazenie mesta Nitra na akejkoľvek mape, pričom dnes môžeme len ťažko predpokladať, že by sme toto mesto našli na mape ešte staršieho datovania. Nitra sa tu však nenachádza náhodou. Už v období vzniku mapy (1154) bola totiž významným kultúrnym a náboženským centrom v širšom stredoeurópskom priestore, pričom nadväzovala na stále  relatívne nedávnu a živú veľkomoravskú tredíciu. A Al-Idrísi to aj postrehol, čoho dôkazom je aj jeho zmienka o Nitre vo svojom cestopise Potešenie toho, ktorý túži po cestovaní cez horizonty, kde sa píše: Nitra je  veľké kvitnúce mesto rozložené v širokom údolí. Má veľa obyvateľov. Pretekajú cezeň rieky a okolo neho sú úrodné polia. Mesto je veľmi bohaté a má veľa svetských statkov. Okolo mesta sú vinice a kvitnúce záhrady“. Nuž, z opisu vyplýva, že na Al-Idrísiho musela Nitra zapôsobiť skutočne silným dojmom.

Detailný výrez z mapy s vyobrazením Nitry, Bratislavy a Dunaja.

Al-Idrísi spomína aj Bratislavu

        Okrem Nitry však na mapu Al-Idrísi zakreslil aj naše ďalšie mesto- Bratislavu, ktorú zapísal v arabskej abecede bez samohlások ako b-z-n resp. p-z-n. Toto mesto teda môžeme prečítať ako "Buzana, Božan, či Požon", pričom takéto pomenovanie presne zodpovedá známemu názvu Bratislavy v minulosti (po maďarsky Pozsony). Keď Al- Idrísi precestoval v polovici 12. storočia týmto bohatým trhovým strediskom, do svojich poznámok si zapísal: Būzāna je mesto stredne veľké, kvitnúce, s mnohými obyvateľmi. Mesto je husto zastavané budovami".


                          Mapa na dvojstrane v Rogerovej knihe

Ďalšie zmienky a záhadné mesto "Butaš"

         Z dnešného územia Slovenska Al-Idrísi vo svojej geografickej encyklopédii spomína okrem Dunaja aj ďalšie rieky (Váh, Nitra alebo Hron), ktoré sa do Dunaja vlievajú neďaleko mesta Būzāna a pramenia v horách Balwāk, čo sú zrejme Tatry (alebo v širšom ponímaní Karpaty). V knihe nachádzame aj mesto akési mesto Buţ(a)š. Buţ(a)š je malé ale kvitnúce mesto. K mestu patria polia a kultivovaná pôda." 

         Bohužiaľ, na mape sa toto mesto nenachádza a na základe tak strohého opisu je jeho   konkrétna lokalizácia len veľmi náročná, priam až nemožná. Z opisu sa dá vydedukovať, že zrejme ide o mesto ležiace na úrodnej nížine alebo v kotline. Niektorí bádatelia ho stotožňujú s Trenčínom alebo dokonca s Rimavskou Sobotou, tu treba ale podotknúť, že ide len o nepotvrdené domnienky bez adekvátnych a spoľahlivých argumentov.



Autor:  Marek Valko

pondelok 4. júla 2011

Al-Idrísiho "Tabula Rogeriana" - klenot stredovekej kartografie (časť 1.)



V mojom predchádzajúcom príspevku som spomínal ešte staršiu mapu s naším územím ako je "Romweg" z roku 1500 a naznačil som, že je na nej zobrazené aj územie Slovenska. Reč je o mape "Tabula Rogeriana", ktorej autorom je vynikajúci arabský kartgograf Al-Idrísi. A práve tejto mape je venovaný môj nasledujúci príspevok. Poďme však pekne po poriadku.


                                                   Al-Idrísi (1099–1165/1166?)

Al-Idrísiho život
          Muhammad Al-Idrísi bol arabský geograf, kartograf, a cestovateľ, ktorý pracoval na Sicílii v službách normanského kráľa Rogera II. Al-Idrísi sa narodil v Ceute v Španielsku v roku 1099, kde utiekol jeho prastarý otec po páde Malagy (1057). Tak ako všetci moslimskí zemepisci, aj Al Idrísí cestoval do mnohých vzdialených miest, vrátane Európy, za účelom získavania nových geografických údajov. Svoju mladosť prežil najmä cestovaním po severnej Afrike a Španielsku, vďaka čomu nadobudol detailné vedomosti o týchto oblastiach. O jeho štúdiách vieme len toľko, že vzdelanie získal v Cordobe. Počas svojich ciest navšívil mnoho európskych krajín, napr. Portugalsko, Francúzsko, Anglicko, a čo je pre nás zaujímavé, aj Uhorsko. Nie je potvrdené či zomrel v roku 1165 alebo v roku 1166. Mnoho učencov ho považuje za najväčšieho geografa a kartografa stredoveku. 
        Jeho sláva a schopnosti ho upriamili do pozornosti Rogera II., normanského kráľa Sicílie, ktorý ho pozval na svoj dvor, aby vydal aktuálnu mapu sveta. 

Al-Idrísiho dielo
      Al-Idrísí skonštruoval okrúhlu mapu sveta z čistého striebra, ktoré vážilo okolo 300 kilogramov a vyznačil na nej sedem kontinentov s obchodnými trasami, jazerami a riekami, významnými mestami, rovinami i pohoriami. Svet opísal v diele Al-Kitáb al-Rudžarí (Rogerova kniha), v preklade aj "Potešenie toho, ktorý túži po cestovaní cez horizonty." Je to geografická encyklopédia, obsahujúca informácie nielen o Ázii a Afrike, ale tiež o európskych krajinách. A práve súčasťou tejto encyklopédie je aj vynikajúca mapa sveta, ktorú si predstavíme podrobnejšie.
    Al-Idrísi taktiež zostavil ďalšiu, rozsiahlejšiu geografickú encyklopédiu, podobnú predchádzajúcej,  s názvom "Zábava ľudí a potešenie duše", táto je tiež známa ako "Kniha kráľovstiev a obchodných ciest."


Al-Idrísiho mapa "Tabula Rogeriana"

Túto mapu Al-Idrísi vyhotovil v roku 1154 pre kráľa Rogera II. a na jej komentároch a ilustráciách pracoval neuveriteľných 18 rokov! Ide o jednu z najdokonalejších máp svojej doby, vďaka čomu zostala po dobu celých 300 rokov neprekonaná. Zobrazený je na nej dovtedy známy svet na severnej pologuli, pričom južná hemisféra z pochopiteľných dôvodov úplne absentuje. Z dnešného hľadiska by sme mohli povedať, že je na nej zachytená takmer celá Eurázia a Afrika. Na mape je až prekvapivo precízne zobrazený Apeninský polostrov (povestná talianska "čižma") a samozrejme Sicília, kde Al-Idrísi pôsobil. Dobre je viditeľný aj Pyrenejský, Balkánsky, či Arabský polostrov, no mňa zaujali kontúry Stredozemeného mora, ktoré mal autor očividne veľmi dobre zmapované- z toho vyplýva aj jeho správne zobrazená poloha medzi Afrikou, Európou a Áziou. Za povšimnutie stoja aj dve vnútrozemské moria- Čierne a Kaspické, či črtajúci sa výbežok indického subkontinentu, jeho veľkosť na mape je však značne poddimenzovaná.


Al-Idrísiho "Tabula Rogeriana" preorientovaná na sever. Všimnite si dobre viditeľné obrysy Európy, Afriky či Arabského polostrova.

Autor rozdelil Zem podľa Ptolemaiovej koncepcie na sedem klimatických pásiem, pričom každé pásmo ešte rozdelil na 10 sekcií. Samozrejme, každé pásmo podrobne opisuje v textovej časti, z čoho vyplýva, že ide o skutočne monumentálne dielo mimoriadneho historického významu.
      Do dnešných čias sa zachovalo iba desať kópií Rogerovej knihy, z nich 5 kópií má kompletný text a osem aj všetky mapy. Dve kópie Rogerovej knihy sa nachádzajú v Bibliothéque nationale v Paríži, z nich jedna je zároveň aj najstaršou z roku 1325. Ďalšiu kópiu vydanú v Káhire roku 1553 možno nájsť v Oxfordskej knižnici a najkompletnejšia kópia vrátane všetkých máp je uchovávaná v Istanbule.


                                   Detail z mapy

Zaujímavosť na záver: Na Al-Idrísiho počesť bol ako "IDRISI" pomenovaný aj GIS softwér na tvorbu máp.


P.S.: V nasledujúcom príspevku sa zameriam na Al-Idrísiho mapu vo vzťahu k dnešnému územiu Slovenska a myslím, že moje zistenia budú ešte v tomto prípade celkom zaujímavé :)


Autor: Marek Valko


      

piatok 1. júla 2011

,,Romweg” - jedna z prvých máp zobrazujúca naše mestá



...Erhard Etzlaub je autorom mapy ,,Romweg, ktorá ako jedna z prvých zachytáva akékoľvek mesto na našom území - ide konkrétne o Bratislavu a Kremnicu, pričom Kremnica je tu zobrazená zrejme po prvýkrát.

Erhard Etzlaub (1460, Erfurt -  † 1532, Norimberg) bol nemecký astronóm, geodet, kartograf, fyzik a konštruktér. O jeho živote nevieme takmer nič, pričom všetky informácie o ňom nachádzame len útržkovite v rôznych listoch. Istý Erhart Etzlauber sa stal v roku 1484 obyvateľom Norimbergu, ale jeho povolanie sa v spise neuvádza. Ďalšiu zmienku o osobe menom Eberhardus Eczleiben nachádzame v roku 1468 v súvislosti s jeho prijatím na Erfurtskú univerzitu, ktorá bola založená už v roku 1379 (ide o najstaršiu univerzitu v Nemecku).
          Z listov datovaných rokmi 1500 a 1507 vieme, že bol veľmi dobrým a uznávaným výrobcom kompasov a geodetom. Z ďalšieho listu z roku 1517 sa dozvedáme, že ,,pracoval ako fyzik najmenej štyri roky a ,,pochádza z mesta Erfurt. V roku 1515 sa predstavoval ako ,,astronóm a fyzikus Erfurtskej univerzity. Zomrel pravdepodobne v januári alebo začiatkom februára v roku 1532, pričom po sebe nezanechal žiadneho potomka.

Eztlaub a jeho ,,Romweg

Erhard Etzlaub - Romweg (1500). Všimnite si pootočené písmo a tiež pomerne presné obrysy Európy v oblasti Apeninského a Jutského polostrova.  


Erhard Etzlaub sa preslávil najmä ako autor veľmi dobrej a na tú dobu pomerne presnej Rímskej cestnej mapy (tzv. Romweg) z roku 1500. Prečo práve rímskej? Ja za tým zaujímavá príčina. Na rok 1500 totiž pripadalo významné kresťanské jubileum- 1500 rokov od narodenia Ježiša Krista, kedy sa v Ríme očakávala masová účasť pútnikov z celej Európy (napr. v roku 1575 ich do Ríma prišlo až 300 000!). Pri tejto príležitosti sa v Ríme s povolením pápeža Alexandra VI. otvorili brány 4 veľkých bazilík a taktiež "posvätná" brána Chrámu sv. Petra, aby mohli pojať státisíce pútnikov z celej kresťanskej Európy. 
          A Etzlaub práve s úmyslom uľahčiť a koordinovať pohyb pútnikov z celej Európy vytvoril vôbec prvú cestnú mapu s vyznačenými cestnými komunikáciami v strednej Európe, ktoré smerovali do jedného jediného bodu- do Ríma. (Známe motto "všetky cesty vedú do Ríma je v tomto prípade mimoriadne výstižné"). Samotná mapa je drevoryt so stereografickou projekciou o rozmeroch 41 x 29 cm a jej mierka je približne 1: 5 600 000.  Tak ako všetky Etzlaubove mapy, aj miestopis tejto mapy je takpovediac "hore nohami", preto je čítanie a orientovanie v nej náročnejšie
          Podklad pre mapu autor čerpal zrejme z ešte staršej Friderikovej mapy a taktiež mu pomohli aj rozhovory s obchodníkmi, ktorí za ochodom cestovali prakticky po celej Európe a mali tak mnoho informácií, ktoré Etzlaubovi pri tvorbe mapy určite veľmi pomohli.
Etzlaub v mape dokonca zobrazil aj vzdialenosti medzi jednotlivými mestami na dôležitých cestách, a to tak, že cesty sú označené bodkami, pričom vzdialenosť medzi nimi predstavuje tzv. nemeckú míľu, teda 7400 m. Takto sa dajú jednoducho spočítať úseky medzi bodkami a keď ich vynásobíme spomínaným číslom 7400, jednoduchou matematickou operáciou dostaneme vzdialenosť medzi mestami.
Oblasť zobrazená na mape sa rozprestiera medzi 58º s. g. š. (Viborg v Dánsku) a 41º s. g. š. (Neapol). Z hľadiska zemepisnej dĺžky je na mape oblasť medzi Parížom na západe a Budapešťou na východe. 
          
Etzlaubovu mapu však nespomínam náhodou. Ide totiž o jedno z najstarších vyobrazení nášho územia s exaktným pomenovaním našich miest ako Bratislava a Kremnica, pričom doteraz sa o tejto mape z mne neznámeho dôvodu vôbec nehovorilo. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o vôbec prvé známe zobrazenie mesta Kremnica na mape, no na potvrdenie tejto hypotézy bude nutný ešte ďalší výskum.



Výrez z Etzlaubovej mapy zobrazujúci dnešné územie Slovenska. Dobre čitateľná je Bratislava (Prespurg) a Kremnica (Cremnicz). Pod Bratislavou  Hainburg (Heijnbrg), južne od Kremnice je Přerov? (Prervicz). Všimnite si pekne vyznačenú obchodnú cestu prechádzajúcu Moravou s dobre čitateľnými názvami českých miest. Naše územie je pokryté vrchmi, severne od nich tečie Dunaj (v skutočnosti južne).

Etzlaub okrem máp vyrábal aj prenosné slnečné hodiny (akúsi vreckovú verziu), ktoré zároveň slúžili aj ako kompas a je autorom aj viacerých almanachov, teda nástenných kalendárov, kde boli zobrazené okrem iného sviatočné dni, fázy mesiaca či polohy planét. Tu teda nesporne využil svoje znalosti z astronómie.

Na záver snáď len toľko, že Etzlaubova mapa pre mňa doteraz zostáva jedným z najstarších relevantných prameňov so zobrazením akéhokoľvek mesta na slovenskom území. To však neznamená, že ich výskyt na starších mapách nie je možný...napríklad Bratislavu nachádzame na ešte staršej mape, ale to už predbieham, pretože o nej si povieme v jednom z nasledujúcich príspevkov. 


Autor: Marek Valko

štvrtok 30. júna 2011

Martin Waldseemüller - krstný otec Ameriky


                                          Martin Waldseemüller (1470 - † 16. 3. 1520)

          Meno Martina Waldseemüllera je v geografických kruhoch známe najmä vďaka jeho mape, na ktorej sa vôbec prvýkrát objavil názov "Amerika". Povedzme si však stručne niečo o jeho živote a tvorbe. O jeho živote toho dnes veľa nevieme, snáď len to, že Martin sa narodil v roku 1470 v meste Wolfenweiler (dnešný Schalstadt) na severozápade Nemecka. Neskôr sa jeho rodina presťahovala do Freiburgu im Breisgau. O jeho štúdiách vieme len toľko, že študoval na univerzite vo Freiburgu. Zomrel 16. marca 1520.


Tabula Moderna Germanie
          Ide o vzácny drevoryt mapy strednej Európy, ktorá zobrazuje územie od Dánska po Alpy a od Francúzka až po Prusko. Mapa bola vydaná v roku 1513 Johannom Schottom v Štrasburgu. Pre nás je dôležité, že na mape je v jej najvýchodnejšej časti zachytené aj územie dnešného Slovenska v oblasti pomenovanej ako HUNGARIE PARS. Na mape je dobre čitateľné pomenovanie Kremnice (Cremnitz) a Trenčína (Drensch), pomenovanie Pasoma/Pasonia môžeme stotožňit s dnešnou Bratislavou. Ostatné mestá na našom území sú rozpoznateľné už horšie, preto si netrúfam interpretovať ich v dnešnej podobe. Predstava transformovať ich názvy do dnešnej podoby je zaiste lákavá, tu ale musím podotknúť, že nepatrím k tým nacionalisticky orientovaným bádateľom s bujnou fantáziou, ktorí sú schopní vidieť pod skomolenými názvami naše mestá, pričom im na to stačia aj dve zhodné písmená, ktoré sa vyskytujú súčasnom názve mesta. Z riek sa dá dobre identifikovať Dunaj (Danubia fl.). Naše územie ja na severe ohraničené pohorím Sarmatti Montes, z čoho môžeme usudzovať, že Waldseemüller vychádzal z Ptolemaiovej mapy Magna Germania, ale o tom až neskôr.

Martin Waldseemüller - Tabula Moderna Germanie (1513).


Detail Waldseemüllerovej mapy s vyobrazením dnešného územia Slovenska.

Charakteristika mapy:
  • Názov: Tabula Moderna Germanie
  • Publikovaná: v Štrasburgu Johannom Schottom v roku 1513
  • Rozmery: 39.0 x 54.5 cm
  • Farba: čiernobiela


Rodný list Ameriky

          Ako som už spomínal, Martin Waldseemüller je známy predovšetkým ako prvý kartograf, ktorý na mape nazval "Novú zem" ako Amerika, a to na počesť objaviteľa Ameriga Vespuciho. Tento názov autor použil na svojej nástennej mape Universalis Cosmographia, ktorá vyšla 25. apríla 1507 a práve preto si táto mapa vyslúžila aj prezývku "rodný list Ameriky". Avšak názov Amerika bol pre mnohých učencov tej doby kontroverzný, pretože sa viedli spory o zásluhy Ameriga Vespuciho pri objavovaní a pomenovaní Ameriky. Preto v roku 1513 Waldseemüller znovu premýšľa o pomenovaní nového kontinentu, a tak je výsledkom jeho úvah v Ptolamaiovom atlase sveta stiahnutie názvu Amerika, ktorý nahradil jednoduchým pomenovaním ako "terra incognita" (zem neznáma). Avšak do doby vydania tohto revidovaného atlasu sveta bolo vydaných viac ako 1000 kópií mapy sveta z roku 1507, a tak sa ujalo pôvodné pomenovanie Amerika. Ktovie, ako by sa dnes volal Americký kontinent, keby ho tak Waldseemüller v roku 1507 nenazval. 
          Je zaujímavé, že nástenná mapa bola po dlhú dobu stratená, až kým jej kópiu v roku 1901 nenašiel Joseph Fischer na rodinnom hrade Wolfegg v južnom Nemecku. Dnes je táto mapa jedinou kópiou pôvodnej mapy ktorú poznáme, preto má mimoriadnu hodnotu. V roku 2003 ju odkúpil Kongres USA k príležitosti 500. výročia prvého pomenovania Ameriky a dnes je vystavená v Knižnici Jamesa Forda Bella na univerzite v Minnesote.

             Detail  mapy Universalis Cosmographia s prvým vyobrazením názvu Amerika
                      



Autor:  Marek Valko

streda 29. júna 2011

Zabudnuté banícke lokality Slovenska - Poproč



...alebo ako končí naše banícke dedičstvo.



           Slovensko má za sebou mimoriadne bohaté dejiny v oblasti ťažby nerastných surovín a ako pozostatok po tomto pomerne dlhom období nám tu ostalo dedičstvo, ktoré, povedzme si úprimne, nám mizne doslova pred očami. O takých baštách baníctva, akými sú nepochybne Banská Štiavnica, Kremnica, Špania Dolina, Ľubietová a.i. toho bolo napísané už mnoho. Tieto mestá sa v súvislosti so svojou slávnou baníckou tradíciou objavujú v médiách pomerne často a dodnes sú vyhľadávanými miestami pre zberačov minerálov (tzv. kamienkárov), geológov, historikov, ale aj dobrodruhov, ktorých lákajú rôzne staré banské diela ako štôlne, šachty, haldy a iné relikty po ťažbe nerastných surovín.
            Takýchto miest ťažby, ktoré majú to nejlepšie už za sebou, je ale na Slovensku omnoho viac. Niektoré sú hojne navštevované už spomínanými „odborníkmi“, no sú medzi nimi aj také, o ktorých dodnes toho veľa nevedia ani miestni obyvatelia. Ja preferujem práve miesta, ktoré patria do druhej spomínanej kategórie, čo vychádza  zrejme z akéhosi rúška tajomstva, ktorým sú takéto miesta opradené.
A takýmto „zabudnutým“ miestom je aj Poproč (okres Košice-okolie), kde bolo miestne ložisko antimonitu kontinuálne ťažené od polovice 18. storočia až do roku 1965, kedy bola prevádzka zastavená a postupne likvidovaná. Najväčší rozmach ťažby tu nastal v 19. storočí a výsledkom tejto činnosti je aj viacero štôlní a háld, ktoré sa dodnes dajú identifikovať, aj keď niektoré sú už v značnom štádiu sprírodnenia. Čo sa týka antimónu, tak Sb mineralizácie sa u nás vyskytujú ešte napr. v Pezinku, Čučme, Dúbrave alebo Magurke, pričom tieto ložiská patrili k najvýznamnejším zdrojom Sb rúd v celej Európe, a práve preto boli v minulosti  predmetom intenzívnej exploatácie. Za všetko hovorí fakt, že bývalé Československo bolo pred 2. sv. vojnou na 6. mieste v celosvetovej produkcii Sb.
Po zastavení prevádzky v roku 1965 začal areál ťažobného závodu v Poproči chátrať a hoci tu má akúsi výrobňu resp. sklad miestny podnikateľ, svetlá budúcnosť toto naše dedičstvo po ťažbe antimómu zrejme nečaká. Zub času je v tomto prípade totiž neúprosný.
Aký je súčasný stav v tejto lokalite, môžete vidieť vo fotogalérii.


Víta nás dodržiavanie zákazov v praxi 

Bezmenná štôlňa č. 55 na ťažbu antimónovej rudy (nadm. výška cca 425 m) priamo v areáli závodu

Vytekajúca banská voda zo štôlne Agnes s vysokým obsahom polutantov

Betónový vstupný portál štôlne Agnes, ktorou sa ťažila antimónová ruda na žile Anna-Agnes

Pohľad do vnútra Agnešky

Pohľad do vnútra Agnešky s výtokom banskej vody kontaminovanej arzénom, antimónom a ďalšími prvkami

Mohutné nánosy Fe železitých okrových precipitátov v štôlni Agnes

Zberný jarok na odber banskej vody z Agnešky. Voda kontaminuje miestne vody prevažne arzénom a antimónom

Sukcesne poznačená halda štôlne Dolná Lukáčka???

Jedno z mnohých prepadlísk

Srdce stromu :)

Zavalená štôlňa

Rozsiahle pásmo prepadlísk

Hraničný banský kameň v tomto prípade poslúžil ako odkladací pultík :-)



Dobre zachovaný hraničný banský kameň

Detail kameňa s baníckymi kladivkami

Aj tu kedysi bola štôlňa...bola :(




Zrejme pozostatky po strojovni pred jednou zo štôlní

Prepadnutá depresia vyplnená stekajúcou vodou

Pozostatky po výdreve štôlne...áno, aj tu kedysi fárali baníci 

Torzo starej baníckej kaplnky s dreveným krížom

Výška kríža cca 2 metre

Bližšie neidentifikovaný objekt, zrejme ide o šachtu

Sklad horľavín už vyhorel 

Opustený areál závodu, ktorý bol v prevádzke v rokoch 1939-1965

Veľké závodné objekty dnes bohužiaľ chátrajú 

Aj takto dnes končí závodná dokumentácia



Fakt zaujímavé čítanie :)

Areál závodu Rudné bane Banská Bystrica v Poproči na ťažbu a spracovanie antimónu

Miro skúma závodný areál :)

"Mesto duchov"

Opúšťame zdevastovaný areál závodu, ktorý ukončil činnosť v roku 1965
...NA CESTE, PO KTOREJ KRÁČA, JE SÁM...:-D

A na záver trochu geológie: sideritická mineralizácia (FeCO3) v kremeni (SiO2) z bane Rúfus


Autor: Marek Valko