Posolstvo Jana Husa živé aj naďalej

„Hledaj pravdy, slyš pravdu, uč sě pravdě, miluj pravdu, prav pravdu, drž pravdu, braň pravdy až do smrti.“ (Jan Hus, 1412).

Hoci bolo nedávne 601. výročie krutej smrti veľkého reformátora cirkvi majstra Jána Husa zatienené pretrvávajúcimi dozvukmi šoku z Brexitu, nezabránilo to ľuďom dôstojne si pripomenúť Husovo posolstvo, ktoré sa k nám prihovára už viac ako 600 rokov. Je to dlhá doba. Doba ako symbol toho, že za pravdu sa treba prieť a bojovať za ňu stoj čo stoj.

V dejinách strednej Európy nie je mnoho osobností, ktorých morálny odkaz je aj po vyše pol tisícročí stále živý a aktuálny. Ak ich nie je viac, azda aj v dôsledku toho, že ich odkaz nebol natoľko silný, aby oslovil masy ľudí a stáročia prežil v ich všeobecnom povedomí - obzvlášť v turbulentných dejinách nášho stredoeurópskeho priestoru. Hus to však dokázal a zrejme nebudem ďaleko od pravdy ak skonštatujem, že mnohé jeho apely a tézy by padli na úrodnú pôdu aj dnes. Doba sa zmenila, ľudia nie. Menia sa len kulisy.

Za kritiku vtedajšieho kléru a cirkvených pomerov (napr. predávanie odpustkov) si Hus vyslúžil nálepku kacíra, heretika či diabla. Aj napriek tomu, že nad jeho smrťou vyjadrili ľútosť také autority ako pápeži Ján Pavol II. či František, Hus naďalej zostáva jedným z deliacich faktorov kresťanstva, nakoľko niektoré jeho tézy rímskokatolícka cirkev ešte aj dnes považuje prinajmenšom za mylné. Aj tu však v poslednej dobe došlo k posunu smerujúcemu k vzájomnému dialógu.

Hus, skalopevne presvedčený a opierajúci sa o svoje rigidné morálne zásady, zmenil pohľad prostého ľudu na cirkev ako takú, čím vytvoril fundament pre dodnes existujúce náboženské smery reformácie. A práve z tohto pevného základu vzišiel myšlienkový prúd, ktorý sa o storočie neskôr stal základným pilierom reformného hnutia na čele s Martinom Lutherom. Tým Lutherom, ktorý výrazne zasiahol do chodu európskych, a teda aj našich dejín.

Hrad Muráň v cestopisných poznámkach Johna Pageta

Rozsiahly cestopis Uhorsko a Sedmohradsko patrí k menej známym dielam pojednávajúcim o území Slovenska. Jeho autorom je anglický cestovateľ, agrárnik a publicista John Paget, ktorý sa narodil v roku 1808 v Thorpe Satchville v grófstve Leicestershire. Po štúdiu medicíny v Edinburgu cestoval po Európe, pričom v rokoch 1835 – 1836 navštívil aj Uhorsko. Svoje dojmy z ciest zo začiatku 2. tretiny 19. storočia opísal v diele Uhorsko a Sedmohradsko s poznámkami o ich sociálnych, politických a ekonomických pomeroch, ktoré vyšlo v roku 1839 v Londýne (v nemeckom preklade v roku 1842). Zomrel v roku 1892 v meste Câmpia Turzii v Rumunsku.  Paget na území dnešného Slovenska navštívil pomerne veľa lokalít, medzi ktorými nevynechal ani Muránsky hrad.1 Zavítal sem z Rožňavy, kde sa spolu so svojím sprievodcom rozhodli, že si urobia celodenný výlet a navštívia práve Muránsky hrad. Paget o svojom putovaní píše:

„Naša cesta nás viedla niekoľkými peknými údoliami napájanými čistými potokmi a bola oživovaná zvukom hámrov, ktoré sú súčasťou miestneho priemyslu. Ako sme sa blížili k Muráňu, v značnej vzdialenosti sme videli obrovskú skalu strmo stúpajúcu z údolia, na ktorú sprievodca ukázal ako na cieľ našej cesty. Len sotva sme dokázali vnímať pozostatky hradu, tak malé sa nám javili v porovnaní s ohromnými rozmermi samotného brala.

Hneď na úpätí vrchu leží pekná malá dedinka rovnakého mena, kde sa nám veľký hostinec s nápisom nad bránou „Morantes gaudent Baccho“ javil ako vhodné miesto na ubytovanie. Zostali sme však prekvapení, pretože pri otázke na voľné izby sme zistili, že tam žiadne nie sú. Na naše ďalšie otázky sa nám potom dostalo veľmi nezdvorilých odpovedí. Aj sme zabudli, že cestujeme v sedliackom voze a bez služobníka – to sú dve veci veľmi pod úroveň uhorského gentlemana, ktorý vždy so sebou berie služobníka, hoci len na naplnenie fajky alebo zapálenie ohňa. Je preto zázrak, že nám v hostinci na naše otázky vôbec odpovedali. Získajúc napokon neochotný sľub, že by sme aspoň niečo mohli dostať na večeru a najmúc si sprievodcu na cestu, zamierili sme k hradu.

Trvalo nám dobrú hodinu a pol vystúpiť na vrchol tej skaly. Málo sa dodnes zachovalo z kedysi rozsiahleho hradu. S výnimkou niekoľkých vonkajších múrov, okien a rozpadnutých veží je to kompletná ruina. Minuli sme široké schody vytesané do pevnej skaly a vstúpili sme bránou dobre chránenou dvoma vežami, ktorých základy sú položené v skale. Rozsiahly priestor o veľkosti mnohých akrov bol pokrytý trávou, ktorá bola čerstvo pokosená a uprostred stál malý dom postavený ako ubytovňa pre výletníkov.² Ďaleko nad vzdialené hory sme upreli svoj pohľad, nič len skaly a lesy kam oko dohliadne, kde netrpezlivý potôčik vyhĺbil svoje kamenné koryto a zúrodnil úzku dolinu. A ľahko sme mohli uveriť nášmu sprievodcovi, ktorý, ukazujúc na každú stranu obľúbené útočisko vlka a medveďa, zvolal:, Výborný lovecký revír, v zime tu nikdy nie sme bez vlkov, leto sem len zriedkavo prichádza a medvedice v týchto lesoch rodia dve až tri medvieďatá.‘

Silná pevnosť v samotnom srdci krajiny bola tak často dejiskom vojen, že len sotva sa jej mohli vyhnúť veľké udalosti dávnych čias. Preto sa Muráň častokrát objavuje v dejinných udalostiach Uhorska. Raz sa s ním stretávame ako s útočiskom zradcov a zlodejov, inokedy zase ako s ochrancom kráľovstva a miestom, kde mala byť uložená posvätná koruna Sv. Štefana.“

Paget sa ďalej venuje slávnej histórii hradu, kde pomerne detailne čitateľovi približuje známy príbeh Márie Széchy a Františka Wesselényiho. Z toho vyplýva, že bol veľmi dobre informovaný o udalostiach súvisiacich s obsadením hradu. Okrem toho tvrdí, že v dome v hradnom areáli sa stále nachádza kamenná doska pripomínajúca získanie hradu Wesselényim.³

„Ako sme sa vrátili z našich potuliek po hrade späť do dediny, potešilo nás, že hostinský si o nás napravil mienku. Nielenže nám dal chutnú večeru, ale bez ďalších komplikácií nám aj poskytol pohodlné postele.“ Po návšteve Muráňa sa Paget vrátil späť do Rožňavy, odkiaľ jeho cesta viedla ďalej do Aggteleku a jaskýň v jeho okolí.

Pohľad na Muránsky hrad v Pagetovom cestopise (1839)

Titulná strana Pagetovho cestopisu

           

Poznámky:

¹⁾ Paget navštívil aj Bratislavu, Považie, Oravu, Banskú Štiavnicu, Kremnicu, Detvu, Vysoké Tatry, Spiš, Gemer a ďalšie lokality.

²⁾ Ide o tzv. Dom veliteľa alebo Kapitánsky dom, ktorý bol prestavaný na romantickú útulňu začiatkom 19. storočia. Jeho podoba je zachytená na bližšie nedatovanej starej fotografii, ako aj na akvareli Thomasa Endera spred roku 1875.

³⁾ Paget má na mysli pamätnú dosku pripomínajúcu Wesselényiho obsadenie hradu, ktorá sa nachádzala v Dome veliteľa. Bohužiaľ, v roku 1993 bola z areálu hradu odcudzená, pričom dodnes sa nenašla. Spolu s ňou bola odcudzená taktiež pamätná doska s erbom Széchyovcov, ktorá sa dnes nachádza v Obecnom múzeu Muráň.

 Marek Valko

Ostrihom a Štúrovo na starých vedutách

Ostrihom a Štúrovo. Na Slovensku by sme snáď s výnimkou Komárna a Komáromu len ťažko našli dve dejinne viac späté a zároveň rozdelené mestá. Iste, Ostrihom (Strigonium, Gran, Esztergom) zohral v dejinách Uhorska ako stoličné sídlo či sídlo arcibiskupa významnejšiu úlohu, čo sa najviac prejavuje po jeho architektonickej stránke. Ostrihom so svojím hradom patril v minulosti k najvýznamnejším pevnostiam Uhorska, a tak niet divu, že bol už od nepamäti záujmom expanzívnych politík cudzích mocností. Z nich možno spomenúť napríklad Tatárov alebo Turkov, ktorých vojenská prítomnosť počas dlhých 150 rokov výraznou mierou ovplyvnila chod dejín v tejto oblasti. Z minulosti vyplýva, že bezprostredná blízkosť Ostrihomu bola pre Štúrovo nielen požehnaním (obchodné, kultúrne vplyvy), ale  aj prekliatím, ako si neskôr ukážeme. 

Pohľad na ostrihomskú baziliku, v pozadí Štúrovo

Turecká okupácia

Turecké vojny sú dodnes jednou z najtragickejších udalostí našich dejín a v odbornej literatúre sa im preto venuje nemalý priestor. Pre náš príbeh je kľúčový rok 1526 a známa bitka pri Moháči, v ktorej Turci rozdrvili uhorské vojská, čo im umožnilo voľný vstup do krajiny. Netrvalo dlho a objavili sa aj v okolí Ostrihomu. Už z roku 1529 máme prvé správy o ich útoku na ostrihomskú pevnosť. Tá odolávala až do roku 1543, keď Turci dobyli strategicky významný Visegrád, vďaka ktorému poľahky obsadili aj blízky Ostrihom s protiľahlou osadou Kakath, resp. Parkan (dnešné Štúrovo). Nasledovalo 140 rokov tureckej nadvlády, ktorú kruto pociťovali miestni obyvatelia a lúpežnými výpadmi sužované okolie. Striedali sa obdobia tureckých a protitureckých útokov, čo zabrzdilo vývoj mesta a okolia na dlhé roky. Po prehratej bitke pri Viedni (12. september 1683) boli Turci nútení ustúpiť a stiahnuť sa späť na východ, čo využili vojská spojených armád pod vedením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho a s pomocou Karola Lotrinského dňa 9. októbra 1683 v bitke pri Štúrove Turkov definitívne porazili.

Ostrihom a Štúrovo na starých vedutách

Obdobie tureckých vojen so sebou prinieslo mnoho ľudského utrpenia a škôd. Zachovali sa správy o mnohých nevinných obetiach, vypálených osadách a mestách, ktorých dejiny sa nám strácajú v plameňoch spolu so zhorenými listinami. Ako to však býva, jedna minca má dve strany a v prípade súmestia Ostrihom-Štúrovo to platí doslovne. Vďaka ich strategickému významu sa predovšetkým Ostrihom dostal do centra pozornosti elitných vojenských stratégov, vojvodcov, generálov, ale aj kartografov a kresličov tej doby. Práve vďaka posledným menovaným tak dnes máme jedinečnú možnosť zhliadnuť, ako vyzerali obe sídla v dobách dávno minulých. 

Práve preto možno zaradiť Štúrovo popri Bratislave a Košiciach k z najzobrazovanejším mestám v Slovenska v dejinách. Nasledujúce veduty sú toho jasným dôkazom.

Grafickým prevedením veľmi pekná kolorovaná veduta z roku 1664 zobrazuje Ostrihom a Štúrovo v dobe, keď boli obe mestá pod tureckou nadvládou. Názvová kartuša nesie názov "Gran Statt und Schloss" čo v preklade znamená "Mesto Hron (dnešný Ostrihom) a zámok".

Štúrovo je zobrazené ako pevnosť obohnaná masívnymi hradbami so strieľňami a piatimi vysunutými baštami, pričom ochrannú funkciu plnila aj vodná priekopa napájaná z Dunaja. Vstup do mesta od západu zabezpečovala vstupná brána vybavená prevdepodobne padacím mostom.

 Zaujímavá veduta s názvom "Strigonium" zobrazujúce oblasť zrejme ešte pred vpádom Turkov. Vľavo dnešné Štúrovo, vpravo Ostrihom. Pekne sú viditeľné strechy kresťanských chrámov i pontónový most cez Dunaj. Čierna silueta chrámu na kopci v pozadí pôsobí tak trochu tajomným dojmom.

 Vôbec jedna z najkrajších vedút oboch miest s názvom "STRIGONIUM vulgo GRAN", čo možno preložiť ako "Strigonium, ľudovo zvané Gran." Nepochybne zachytáva obdobie tureckej nadvlády, čo je to ľahko rozpoznateľné podľa minaretov s charakteristickým polmesiacom. Štúrovo (Gakata) je vybavené vodnou priekopou obohnanou palisádami a okrem toho disponuje aj zaujímavým objektom - veterným mlynom, ktorý sa na ďalších vedutách už neobjavuje.

Detailný pohľad na Štúrovo. Zaujímavé sú tiež dve palmy v pravej časti - ťažko povedať, či ide o zobrazenie reálneho stavu alebo skôr o predstavivosť kresliča

Čiernobiela veduta s barokovými prvkami má v kartuši umiestnený názov "STRIGONIUM sive GRAN". Štúrovo ("Gockarn oppidum") je tu opäť znázornené s vodnou priekopou napájanou z Dunaja, ako aj hradbami vybavenými mohutnými baštami. Ostrihomský hradný vrch je poznačený bojmi, zaujmú taktiež vysoko čnejúce minarety.

Táto veduta s jednoduchým názvom "Gran" zobrazuje mestá počas tureckej nadvlády. Štúrovo (Baracan) aj Ostrihom s dominantnými mešitami.

 Veduta zobrazujúca obliehanie Ostrihomu cisárskymi vojskami v roku 1595. Štúrovo zobrazené ako pravidelná 5-uholníková pevnosť s masívnymi baštami. Autor: Johann Siebmacher.

 Kolorovaná veduta nesúca skromný názov "Gran." Zaujme pontónový most spájajúci  oba brehy  Dunaja.

Zrejme najdetailnejší pohľad na modernú štúrovskú pevnosť (Barkan) z roku 1683. 

    Nesignovaná veduta zachytávajúca obe mestá zrejme počas bitky pri Štúrove. 

  Bitka pri Štúrove (október 1683) s detailným vyobrazením vojsk. Štúrovo v ľavej časti s dominantnou vstupnou bránou.

Obliehanie Ostrihomu cisárskym vojskom dňa 3. augusta 1595. Štúrovo (Gockern) ako horiaca osada vľavo hore.

Nedatovaná a nesignovaná veduta s pohľadom na obe mestá.

Olejomaľba bitky pri Štúrove (1683). Štúrovo aj Ostrihom ako takmer úplne zdevastované.

 Georgius Hoefnagel - Strigonium, Gran. Na tejto peknej kolorovanej vedute z roku 1595 s vyobrazením uhorského vojska pôsobí Štúrovo s vodnou priekopou ako zničená osada. Chýba aj most cez Dunaj.

Zobrazenie štúrovskej pevnosti z roku 1683v podobe 6-cípej hviezdy.

Wolf-Dietrich-Klebeband - Belagerung von Gran (Obliehanie Ostrihomu) z roku 1595. Táto prepracovaná veduta pôsobí skutočne dramatickým dojmom. Štúrovo v ľavej časti (Gokarn) je tu zobrazené s mohutnými plameňmi, pričom deštrukciu potvrdzuje aj poškodený pontónový most cez Dunaj. 

Štúrovo (vľavo dole) ako štvorhranná pevnosť s názvom Gockern chránená baštami bez vodnej priekopy.

Wilhelm Dilich - Gran. Na tejto vedute od známeho nemeckého topografa z roku 1600 môžeme vidieť Štúrovo (vľavo) ako pevnosť s baštami chránenými vodnou priekopou. Zaujme taktiež dunajský ostrov.

Bitka pri Štúrove (1683) na mimoriadne prepracovanej vedute musí strhnúť každého. Štúrovo (vľavo) sa takmer stráca v hustom dyme. 

Detailný pohľad na vedutu dobýjania hradného vrchu v Ostrihome z roku 1595, vľavo v pozadí skromne pôsobiace Štúrovo (Gochsren).

Dobýjanie Štúrova (Barakan) z roku 1664 pôsobí skutočne dramatickým dojmom. Mesto je ostreľované zo všetkých strán a pohltené plameňmi. 

Trochu umenia na záver

 Julius Kossak - Bitka pri Štúrove. Obraz od poľského maliara z roku 1883.

Krásny ozdobný gobelín s vyobrazením štúrovskej bitky (1683).

Použité zdroje:

Mravík, J. 1969. Štúrovo a okolie po stránke historickej a turistickej. Slavín, 103 s.

http://keptar.niif.hu/006000/006098/3525_nagykep.jpg

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/hu/2/27/Esztergom_Szent_Istvan_ter.jpg

http://www.oldworldauctions.com/archives/detail/lot_images/129-620A.jpg

http://esztergom-anno.hu/twg155/image.php twg_album=metszetek&twg_show=Strigonium+Gran.jpg

Leonardo da Vinci - geniálny priekopník hydrodynamiky

                                                 
Leonardo da Vinci (1452-1519), tento renesančný génius, majster vedy a umenia je známy predovšetkým vďaka svojim majstrovským výtvarným skvostom ako Mona Lisa alebo Posledná večera. Da Vinci bol však tiež vynikajúcim vedcom, architektom, inžinierom a vynálezcom, ktorého pole pôsobnosti bolo skutočne rozsiahle – od architektúry až po astronómiu či anatómiu. V tejto súvislosti je zaujímavé, že voda zohráva v jeho rozsiahlom diele skutočne významnú úlohu, pretože jej venoval nemálo priestoru vo svojich vedeckých traktátoch.

Da Vinciho pozorovania vody

Da Vinciho genialitu vystihuje aj fakt, že praktizoval vedu postavenú na hypotézach už 200 rokov pred Newtonom, Perraultom či Halleym. Takmer presne vystihol princípy hydrologického cyklu a vôbec ako prvý opísal fluviálnu eróziu. Pre Leonarda bola voda plná paradoxov, a preto ho neprestávala fascinovať. Z jeho zápiskov sa dozvedáme, že „voda je niekedy ostrá a niekedy silná, niekedy kyslá a niekedy horká. Niekedy sladká, niekedy plytká, inokedy však hlboká. Niekedy prináša bolesť alebo mor, inokedy je ozdravujúca alebo jedovatá. Prechádza zmenami takej povahy, ako je rôznych miest, ktorými putuje. A tak, ako sa mení zrkadlo s farbou predmetu, mení sa aj voda a stáva sa škodlivou, prečisťujúcou, zvierajúcou, sírnatou, slanou, trúchlivou, zúriacou, zlostnou, červenou, žltou, zelenou, čiernou, modrou, mastnou, hrubou alebo tenkou. Niekedy podnecuje oheň, inokedy ho zhasí. Je teplá a studená, unáša alebo ukladá, vyhlbuje alebo hromadí sa, prediera sa a spomaľuje, napĺňa alebo vyprázdňuje, zrýchľuje alebo je pokojná, niekedy pohltí údolia veľkými povodňami. Pričinením času a vody sa všetko mení.“

Štúdia vody obtekajúcej prekážku, 1509 (vľavo) a štúdia vody padajúcej do stojatej vody, 1509 (vpravo)

Leonardo opísal vodu ako „hnaciu silu prírody“ (vetturale di natura), pričom veril, že voda je pre svet tým, čím je krv pre naše telo. Chápal, že voda v prírode obieha podľa istých pravidiel. Podľa neho „padá z neba ako dážď alebo sneh, pramení zo zeme a tečie potokmi a riekami do ohromných zásobární morí. Voda je nevyhnutná pre človeka, zvieratá a rastliny, ale zároveň môže byť aj nástrojom ich zničenia. Jej sila je neodolateľná.“ Leonardo bol svedkom viacerých veľkých búrok, počas ktorých uskutočnil množstvo štúdií o pohybe vody. Skúmal pohyb vĺn a prúdov a bol prvým, kto vysvetlil princíp erózie: „Voda rozhrýza pohoria a vypĺňa údolia. Ak by to bolo možné, znížila by zem do tvaru dokonalej gule.“  Leonardo študoval vodu azda aj preto, aby sa ju naučil ovládať. Počas svojho života bol posadnutý strachom z veľkej vodnej katastrofy, preto vo svojich kresbách a zápiskoch častokrát opisuje hrozné povodne, záplavy a obrovské búrky.

Da Vinci často prirovnával ľudské žily k riečnym systémom - vľavo rieka Arno.

Geometrická analýza prúdu rieky a erózie brehov

Kanály rieky Arno

Da Vinciho kresby naznačujú zvláštny strach z víriacej vody. Podľa neho nie je nič desivejšie ako rozvodnená rieka, ktorá trhá svoje brehy a zmieta ľudí, zvieratá, domy, stromy a dokonca aj samotnú pevninu do mora.  Leonardo bol svedkom podobných katastrof, keď sa rieka Arno  vyliala z brehov a zaplavila blízke okolie 12. januára 1466 a opäť v roku 1478. Zrejme aj v dôsledku týchto udalostí a snahy vyrovnať sa so svojím strachom, venoval Leonardo veľa energie na to, aby vyvinul spôsoby a zariadenia na kontrolu a usmernenie pohybu vody. Navrhol viaceré stavidlá a systémy kanálov a taktiež vynašiel stroje na hĺbenie kanálov. Jeho najväčším projektom, na ktorom spolupracoval s filozofom Niccolom Machiavellim (1469-1527), bol plán na vybudovanie splavného kanála, ktorý by spájal Florenciu s morom. Súčasťou plánu bolo vysekanie viacerých obrovských stupňov so stavidlami, ktoré by umožňovali lodiam preplávať pohoriami, pričom voda by sa v tomto systéme vzdúvala na princípe sifónu. Da Vinci tiež uvažoval o zavlažovaní údolia rieky Arno a následnom predávaní vody farmárom v údolí, čo by vtedajšej vláde prinieslo nemalé zisky. Ak by sa tento plán zrealizoval, Da Vinci a Macchiavelli by zmenili Florenciu na svetovú veľmoc tej doby. Ich plány však zmarila povodeň na Arne v roku 1504, keď rozvodnená rieka zničila veľkú časť ich práce. Niektorí odborníci sa domnievajú, že práve posadnutosť týmto projektom bola Leonardovou motiváciou na zobrazenie tohto údolia v pozadí slávneho obrazu Mona Lisa, čo tiež riadilo jeho celoživotné úsilie porozumieť dynamike vody.

   Stroje na čerpanie vody (vľavo) a hĺbenie vodných kanálov (vpravo)

Z ďalších nerealizovaných projektov možno spomenúť Miláno, kde Da Vinci pracoval na systéme stavidiel a vodných kolies určených na čistenie ulíc. Taktiež navrhol plány na odvodnenie rozsiahlych močiarov v údolí Val di Chiana.

Autor: Mgr. Marek Valko

Zdroje: 

http://witcombe.sbc.edu/water/artleonardo.html

http://www.waterencyclopedia.com/La-Mi/Leonardo-da-Vinci.html

http://cabiblog.typepad.com/hand_picked/2009/05/leonardo-da-vincis-water-theory-the-bedrock-of-hydrology.html

http://www.internationalrivers.org/blogs/246/da-vinci-and-the-art-of-water

  

Geografia na plátne - Jan Vermeer a jeho Geograf (časť 2.)

Pokračovanie príspevku z: http://www.marek-valko.blogspot.sk/2013/05/geografia-na-platne-jan-vermeer-jeho.html

Koberec

Koberce s orientálnymi motívmi boli v Holandsku veľmi populárne a častokrát sa s nimi môžeme stretnúť v žánrových interiérových maľbách. Je zaujímavé, že len zriedka sú zobrazené na podlahe, pretože boli cenené predovšetkým kvôli svojmu exotickému dekoratívnemu efektu, vďaka čomu vynikali ako štýlové pokrývky stolov. Dokonca aj bohatí Holanďania v tomto prípade skôr dávali prednosť skromnejším, ale praktickým doskovým dreveným podlahám pokrytých rustikálnymi rohožami, ktoré dobre izolovali nohy od chladu a chránili ich tak pred dlhými a mrazivými severskými zimami. Tak ako štruktúra okna, aj koberec sa zdá byť totožný s tým, ktorý Vermeer zobrazil v Astronómovi.

Okno

Základná štruktúra okna sa zdá byť zhodná s Vermeerovým obrazom „Astronóm“, preto existuje predpoklad, že ide len o akúsi jej kópiu. Malé farebné obrazce v jednotlivých okenných tabuliach sú však v Geografovi zobrazené detailnejšie ako v Astronómovi. Časti okenných krídiel sa, naopak, zdajú byť len načrtnuté až neúplné.

Stolička

Stolička situovaná pod obrazom je totožná s tou, ktorú možno vidieť na známych Vermmerových obrazoch „Dievča s perlovou náušnicou“ a „Koncert“. Túto podobnosť potvrdzujú dekoratívne kvetinové motívy na čalúnení, ktoré sú takmer identické s motívmi na spomínaných obrazoch. Tieto stoličky boli typickými výrobkami delfských manufakúr, pretože len ťažko nájdeme rovnaký druh čalúnenia v obrazoch majstrov inej proveniencie. V mestskom múzeu v Delfte sa zachovalo 6 zo 41 takýchto stoličiek, ktoré v roku 1661 vyhotovil slávny delftský výrobca gobelínov Maximilian van der Gucht pre potreby členov mestskej rady.

Stolík

Prítomnosť svetlejšej oblasti s obrysmi vpravo dole potvrdzuje, že Vermeer tu odstránil list papiera, ktorý predtým ležal na stolíku. Týmto odstránením Vermeer dosiahol stmavenie okraja kompozície a nasmerovanie záujmu pozorovateľa smerom do stredu kompozície. Pozorný divák si tiež všimne uhlomer nenápadne ležiaci na stolíku.

Odpichovadlo

Vermeer otvoril odpichovadlo v rukách geografa, vďaka čomu môže vykonať určité merania na mape. Odpichovadlo pôvodne smerovalo dole, avšak jeho následné pootočenie do horizontálnej pozície je z hľadiska polohy ležiaceho mapového zvitku (vľavo) a dopadajúceho svetla oveľa prirodzenejšie. 

Signatúra

Na obraze je zvláštne, že v ňom možno nájsť dva podpisy. Jeden sa nachádza v pozadí na stene medzi glóbusom a mapou, druhý nájdeme na vrchnej časti skrine. Ešte donedávna však nebol podľa odborníkov veľký podpis (s dátumom v rímskych čísliciach) na stene pôvodný, aj keď ide o skutočný dátum vzniku obrazu. Až nedávne rekonštrukčné zásahy vniesli do celej veci viac svetla, keď preukázali, že oba podpisy sú pôvodné.

Jakubova palica

Niektorí historici umenia sa domnievajú, že v ľavom hornom rohu okna Vermeer zobrazil malú časť Jakubovej palice, pomôcky, ktorá bola vynájdená už začiatkom 14. storočia. Išlo o podlhovastý nástroj, pomocou ktorého bolo možné merať uhlovú výšku slnka a hviezd, ako aj výšku budov a rôznych topografických objektov v krajine (vrchy, stromy a pod.). Práve vďaka tomu bola Jakubova palica v minulosti neodmysliteľnou súčasťou práce geografov a astronómov. 

Autor: Mgr. Marek Valko

Zdroj: http://www.essentialvermeer.com/catalogue/geographer.html

Geografia na plátne - Jan Vermeer a jeho Geograf (časť 1.)

Autor: Jan Vermeer van Delft

Rok vzniku: 1669

Typ: Olej na plátne

Rozmery: 52 x 45 cm

Lokalizácia: Städel Musem, Frankfurt nad Mohanom

       Nakoľko patrí obraz Geograf k mojim obľúbeným výtvarným dielam, rozhodol som sa, že ho trochu priblížim po jeho kompozičnej a obsahovej stránke. Autorom obrazu Geograf je slávny holandský barokový maliar Jan Vermeer van Delft (1632 – 1675), ktorý patrí k najvýznamnejším predstaviteľom zlatej éry holandského maliarstva. Vermeer sa špecializoval výlučne na interiérové kompozície, kde zobrazoval prevažne strednú vrstvu obyvateľstva v meste Delft, ktoré mu v tomto smere poskytovalo výborné podmienky. Dodnes poznáme jeho 34 malieb. Obraz Geograf vznikal v období rokov 1668-1669 a je len jedným z troch Vermeerových obrazov, ktoré autor sám podpísal a datoval (ďalšie dva sú Astronóm a Kupliarka). 

Jan Vermeer van Delft (1632 - 1675)

       Geograf na obraze je odetý do typicky voľného odevu japonského typu, ktorý bol v druhej polovici 17. storočia medzi učencami veľmi populárny. Intelektuálne zaujatý muž na obraze je v aktívnej pozícii doplnenej prítomnosťou máp, kníh a glóbusu a zároveň odpichovadlom, ktoré drží v pravej ruke. Energia v tomto obraze je podporená predovšetkým pomocou figurálnej pózy, výskytom predmetov na ľavej strane kompozície, ako aj sekvenciou diagonálnych tieňov na stene vpravo. Vermeer počas tvorby obrazu urobil niekoľko pozmeňujúcich úprav, ktoré zvyšujú dynamiku celého diela. Mužova hlava sa pôvodne nachádzala viac vľavo, pričom muž hľadel do zeme. Aj odpichovadlo bolo zobrazené inak, pôvodne ho totiž  autor zobrazil vo vertikálnej polohe, nie v horizontálnej. Na malom stolíku vpravo dole sa pôvodne nachádzal list papiera, no jeho odstránením Vermeer docielil vyššiu tmavosť v tejto oblasti.

       Detaily geografovej tváre sú mierne neostré, čo indikuje mužov pohyb. Jeho oči sú zúžené zrejme v dôsledku svetla prechádzajúceho oknom alebo intenzívnym premýšľaním. Podľa niektorých odborníkov obraz poukazuje na „záblesk inšpirácie“ alebo dokonca „zjavenie“. Symbolom tohto zjavenia je záves vľavo, ako aj pozícia nariaseného orientálneho koberca na stole. Muž zároveň berie do ľavej ruky knihu, čo symbolizuje utvrdenie jeho myšlienok.

Mapa

Vpravo na stene sa v čiernom ráme nachádza námorná mapa zobrazujúca Pyrenejský, Apeninský, Balkánsky polostrov a severnú Afriku. Orientácia mapy nie je štandardizovaná, sever sa nachádza vpravo. Pre námorné mapy bolo typické, že detailne zobrazovali navigačné body, potenciálne hrozby na mori a možnosti kotvenia pre lode, a to na úkor podrobnejšie zobrazeného vnútrozemia, ktoré aj v tomto prípade absentuje. Mapa je zároveň doplnená dekoratívnym vyobrazením lode s plne rozvinutými plachtami a mýtickými morskými príšerami, čo je pre mapy tohto obdobia typické. Vermeerovi ako predloha poslúžila skutočná mapa s názvom „Všetky morské pobrežia Európy“ (Pascaarte van alle de Zécuften van Europa), ktorú v roku 1600 vydal Willem Janszoon Blaeu, vydavateľ máp a majiteľ vtedy najväčšieho vydavateľstva v Amsterdame. 

Glóbus

17. storočie bolo obdobím významných objavov a časom, keď mapovanie neprebádaných území bolo snom mnohých dobrodruhov, obchodníkov, ale aj geografov a astronómov. Podobne ako pri mape, aj  v prípade glóbusu Vermeer použil skutočnú predlohu, keď mu ako vzor poslúžil glóbus známeho holandského výrobcu glóbusov Hendricka Hondia. Glóbus situovaný na skrini a stojaci na štvornohej podložke je natočený tak, aby bol na ňom videteľný Indický oceán. Práve tento detail zrejme poukazuje na národnú hrdosť, ktorú chcel Vermeer zdôrazniť, pretože práve v tejto oblasti mala svoje strategické záujmy bohatá Holandská východoindická spoločnosť.

Odev

Tento typ dovážaného japonského rúcha bol v polovici 17. Storočia v Holandsku veľmi populárny. V tej dobe predstavovali imperiálne kimoná (hol. Keizersrokken) drahý dar, ktorý dostávali holandskí obchodníci v Japonsku. S týmto drahým odevom zvaným aj Japon sa nikde neobchodovalo, preto ich ako výraz svojho postavenia nosili učenci, vedci a dokonca aj najvyšší predstavitelia miest. Sériovo sa v Európe začali vyrábať z dovážaného indického a čínskeho hodvábu až v polovici 18. storočia. Farebný kontrast medzi studenou modrou a teplou oranžovou na geografovom oblečení a hranaté záhyby odevu stimulujú pozorovateľove oči, zároveň však na mladom geografovi zdôrazňujú jeho silný záujem o myšlienkovú činnosť.

Zvitok

Vľavo od geografa akoby bokom leží veľký priesvitný zvitok papiera. S najvyššou pravdepodobnosťou ide o námornú mapu, na ktorej sa nachádza niekoľko jemných obrysov. Bohužiaľ, jednotlivé detaily mapy boli zničené v dôsledku viacerých reštauračných zásahov, avšak niektorí odborníci tvrdia, že zmazanie obsahu mapy je výsledkom nedokončenia obrazu.

Pokračovanie príspevku na: http://www.marek-valko.blogspot.sk/2013/05/geografia-na-platne-jan-vermeer-jeho_25.html

Autor: Mgr. Marek Valko

Gemer, Spiš – likvidácia tradičných baníckych regiónov v praxi

       Myslím, že začať tento príspevok patetickými rečami o bohatej minulosti baníctva a hutníctva na Slovensku je úplne zbytočné. Prakticky v každom lepšom turistickom sprievodcovi po tuzemsku sa môžeme stretnúť s pojmami ako „banícke mesto“ či „technická pamiatka“. Práve tieto fenomény sú dávnymi svedkami umu a prosperity našich predkov, ktorých celoživotnou náplňou bolo rozvíjať nielen ťažbu nerastných surovín, ale aj ich následné spracovanie a distribúciu v štátnom i medzinárodnom kontexte. Iste, banícke mestá s dlhodobou históriou siahajúcou do obdobia vrcholného stredoveku tu boli, sú, aj budú a právom ich dnes môžeme označiť za skvosty nášho kultúrneho dedičstva. Horšie je to už s technickými pamiatkami, ktoré, zdá sa, neprežijú súčasnú generáciu plnú nezáujmu a ignorácie zo strany nielen bežných ľudí, ale aj kompetentných.

        Za príkladmi netreba chodiť ďaleko, veď na Slovensku ich máme mnoho. Stačí spomenúť Gemer alebo Spiš, teda regióny, ktoré v minulosti popri stredoslovenskej banskej oblasti patrili k najvýznamnejším hospodárskym celkom Slovenska v oblasti baníctva a hutníctva. V ťažobnom a spracujúcom priemysle tu počas niekoľkých stáročí pracovali tisícky ľudí, ktorí sa pod vplyvom nesprávnych politických rozhodnutí zo dňa na deň ocitli bez práce, financií, bez ilúzií v lepšiu budúcnosť. Osobne som navštívil viaceré mestá či obce na Gemeri, resp. Spiši, ktoré dodnes so sebou len s námahou nesú ťažké bremeno dôsledkov útlmového programu baníctva. Smutná skutočnosť, že sa s tým dodnes nevyrovnali a nepostavili na vlastné nohy, je zrejmá. Rudňany, Smolník, Rožňava, Slovinky, Železník, Rákoš, Vyšná Slaná, Poproč, Dobšiná, Hnúšťa. To je len niekoľko príbehov so smutným koncom pre ľudí, mestá aj región. Kto nevidel na vlastné oči, neuverí. Ten, kto chce vidieť, ako v praxi vyzerá transformácia hospodárskej politiky Slovenska, nech sa príde presvedčiť. Upozorňujem, je to len pre silné žalúdky.

                                Obr. 1: Zdevastovaný areál závodu v Poproči

                                Obr. 2: Smutná realita v Poproči

Smolník – kedysi slávne banícke mesto, dnes už žiadne stopy po rozsiahlom závode, len kde-tu zo zeme vyčnievajú železné káble, ktoré novodobí prospektori ešte nenašli. Nižná Slaná – unikátna vysoká pec Etelka v žalostnom stave a neprístupná, závod Siderit skrachoval. Rákoš – azda najtragickejší príbeh, z rozsiahleho podniku zostalo len torzo kuplovacej pece (možno je už v zberných surovinách) a ruiny prevádzok. Železník – kedysi líder v ťažbe železnej rudy v Uhorsku, dnes chátrajúca a výrazne depopulačná dedinka v krásnom horskom prostredí. Drnava, Vlachovo – prevažne chátrajúce ruiny. Poproč, Slovinky, Rudňany – obrovské prevádzky, dnes všetky na zaplakanie. Takto by som mohol pokračovať ďalej, ale obávam sa, že by rozsah príspevku príliš narástol. Ostala len nostalgia, spomienky a staré fotografie na časy, ktoré sú už nenávratne preč.

                                Obr. 3: Zo závodu v Smolníku nezostalo okrem zarastených háld prakticky nič

                                Obr. 4: Otrasná realita Slovenskej banskej cesty v Smolníku

                               Obr. 5: Kuplovacia pec v Rákoši ako smutné memento doby

                                Obr. 6: Dom správcu závodu v Rudňanoch

        Preto apelujem na všetkých kompetentných – samosprávy, majiteľov nehnuteľností, pamiatkové orgány a banícke cechy, skúste sa zamyslieť nad skutočným prínosom projektov ako Slovenská banská cesta alebo Slovenská železná cesta. Plány pekné, ale realita je niekde inde. Taktiež organizovanie baníckych šachtágov a podobných podujatí. Iste, myšlienka zachovávať banícke tradície je pekná a ušľachtilá, avšak pre koho ich budeme organizovať o desať, dvadsať rokov? Kde sú konkrétne výsledky odborníkov v geoturizme, ktorých úlohou by mal byť práve rozvoj cestovného ruchu v tejto oblasti? Kde je snaha a iniciatíva finančne poddimenzovaných rezortných orgánov o zachovanie dedičstva našich predkov? Som presvedčený o tom, že financie, ktorými tieto orgány disponujú, sú častokrát vynakladané neefektívne. Je zjavné, že ochrana bansko-hutníckeho dedičstva je v súčasnosti na periférii celospoločenského záujmu, o to väčší obdiv si zaslúži tá hŕstka nadšencov, ktorým osud týchto svedkov stáročnej baníckej histórie nie je ľahostajný.

            O podobných problémoch je potrebné rozprávať otvorene a nahlas. Čo by malo trápiť tých, ktorí sú zainteresovaní, je aj fakt, že susedné krajiny sa nám v ochrane technického pamiatkového fondu vzďaľujú míľovými krokmi. Stačí navštíviť akékoľvek banícke múzeum v Českej republike alebo Rakúsku, kde uvidíte diametrálny rozdiel. Staré banské diela, skanzeny, archaické stroje. Na to všetko je zvedavých množstvo turistov, ktorí aj dnes majú čo obdivovať, vďaka čomu prinášajú nemalé prostriedky do regiónov. U nás je trend, bohužiaľ, opačný. Pamiatky sa likvidujú, chátrajú, a tak postupne prichádzame o to, čo by malo byťpredmetom obnovy, ochrany, záujmu a obdivu zo strany verejnosti. S poľutovaním musím konštatovať, že pri zachovaní status quo u nás pomaly nebude čo chrániť a obdivovať, preto regióny budú aj naďalej ekonomicky stagnovať a bez využitia vysokého prírodného a kultúrno-historického potenciálu sa z nich stanú ešte väčšie centrá nezamestnanosti a kriminality. Stačí len spomenúť nedávny šokujúci prípad likvidácie ťažnej veže v Nižnej Slanej...ale o tom už v niektorom z nasledujúcich príspevkov.

Autor: Marek Valko